Iné Slovensko
Slovensko bolo do roku 2013 tvorené dvomi veľkými skupinami obyvateľov líšiacimi sa svojím záujmom o politickú participáciu.
Prvá skupina, ktorá sa, aj keď šomrajúc, zúčastňovala volieb a pomáhala vytvárať zdanie fungujúcej zastupiteľskej demokracie. Druhá, len o niečo menšia, akoby ani nebola a jediným upozornením na jej existenciu boli jednovetné povolebné konštatovania, že sa opäť volieb nezúčastnili, v lepšom prípade, dva milióny občanov.
Prvý signál, že nevoliči nepredstavujú iba apatických občanov, priniesli aktivisti, ktorí svoj názov odvodili z povstaleckej histórie (čo im však v súčasnosti nijako nebráni v politických kontaktoch na prívržencov Tisovho blahorečenia). Útočia na politický režim v krajine zboku a ich cieľom je vyrovnanie sa s politickými elitami ponovembrového Slovenska občianskym tribunálom.
V krajine, kde vládne takmer posvätný strach pred uniformovanou silou, sa im odvolávaním sa na článok ústavy číslo 32 o práve na občiansku neposlušnosť podarilo zorganizovať v krátkom čase viacero protestov, pri ktorých došlo k potýčkam so silovými zložkami štátu. Ich doterajšie vystúpenia sa však skôr ako na formulovanie zmysluplnej alternatívy voči štandardným politickým elitám zameriava na šírenie strachu a vyhrážanie sa konečným zúčtovaním so všetkými skorumpovanými politikmi.
Frustrácia z rozkrádania krajiny tak priniesla asystémovú politickú silu, ktorá sa odmieta zúčastniť na volebnej súťaži s argumentom, že by tým len legitimizovala súčasné spoločenské status quo. Netreba podceňovať jej mobilizačný potenciál. To, čo má v súčasnosti tragikomickú podobu hulákania do megafónov hŕstky demonštrujúcich pred Prezidentským palácom, Úradom vlády, parlamentom či pred budovami verejnoprávnych médií, môže prerásť do vážnych celospoločenských nepokojov.
Okrem tejto pomerne homogénnej skupiny aktivistov, ktorej veľkosť a politickú silu v súčasnosti ani pri najlepšej vôli nemôžeme odhadnúť, priniesol rok 2013 na Slovensku aj prekvapujúce víťazstvo predstaviteľa extrémistickej pravice v druhom kole župných volieb v Banskobystrickom kraji – ako ďalšej podoby politického prebúdzania sa frustrovanej verejnosti.
Kým prvá skupina politických aktivistov zamestnáva v súčasnosti akurát silové zložky v hlavnom meste, v tomto prípade neorganizované desaťtisíce mlčiacej väčšiny zvrátili jasne sa vyvíjajúce župné voľby a otvorili Pandorinu skrinku nástupu extrémizmu v slovenskej politike.
Aj keď sú v týchto riadkoch obidve skupiny frustrovanej verejnosti – radikálni aktivisti a radikalizovaná mlčiaca väčšina, predstavované ako dve od seba nezávislé skutočnosti, ich motivácia k politickej emancipácii je nápadne podobná: je ňou odpor voči skorumpovanému riadeniu spoločnosti a úzkemu prepojeniu politickej a ekonomickej moci, kde sú riešenia problémov ľudí na poslednom mieste. Adekvátne odpovede sme sa od štandardných politických strán nedozvedeli, a tak je na mieste pýtať sa, či ide o ich neschopnosť vnímať nové politické reálie, alebo o nedostatok manévrovacieho priestoru, ktorý potvrdzuje pravdivosť tvrdení kritikov súčasných politických elít.
V roku 2013 sme sa dozvedeli veľa nového nielen o slovenskej verejnosti, ale aj o politických elitách na Slovensku. Verme, že nový rok predstavuje šancu zmierniť napätie v spoločnosti, pričom prvým predpokladom je, aby politické elity vôbec uznali fakt, že sa časť slovenskej spoločnosti radikalizuje.