Fabriky na diplomy
Počty vysokoškolákov stále klesajú. Až natoľko, že niektorým vysokým školám hrozí rušenie odborov (o rušení celých škôl sa zatiaľ v tejto súvislosti nehovorí).
Hľa, rozdiel medzi politickou teóriou o budovaní „znalostnej ekonomiky“, v ktorej budú prevládať služby nad výrobou a výroba samotná bude orientovaná na pridanú hodnotu, a politickou praxou, v ktorej sa kedysi nasekali desiatky „dedinských univerzít“ v domnienke, že takto sa tá znalostná ekonomika vybuduje.
Na jednej strane je úbytok uchádzačov o štúdium možno spôsobený aj demografickými trendmi. Najprv bolo málo malých detí, potom začalo byť citeľne menej detí v školopovinnom veku a teraz ich nedostatok dolieha na vysoké školy, ktorým čoskoro bude hroziť, že počty prednášajúcich prevážia počty študentov.
Lenže i keď je demografia pre niekoho pohodlnou výhovorkou, všetko vysvetliť nemôže. Naše stredné školy každoročne vypúšťajú tisíce absolventov. Kde sú? Nemajú záujem o „znalostnú ekonomiku“?
To by tu najprv nejaká musela byť. Alebo by aspoň muselo byť zrejmé, že sa tvorí. A na to by muselo vysokoškolské vzdelanie mať nejaký súvis – reálny, nie teoretický – so znalosťami. Naše vysoké školstvo je rukolapným dôkazom, že poučka o prerastaní kvantity do kvality nie je univerzálne použiteľná. Tak ako sa ani tridsať absolventov vysokých škôl nemusí vyrovnať jednému vedcovi, ani tridsaťšesť slovenských vysokých škôl sa nemusí vyrovnať jednej jedinej, no zato naozaj kvalitnej.
Takej, kde sa pestuje veda a výskum, kde prednášajúci nemusia osobne zháňať granty a podporu pre to, aby im nezavreli katedru, a kde študenti poskytujú aspoň aké-také záruky, že ak aj niečo ešte nevedia, keď si to prečítajú, porozumejú tomu a budú to vedieť.
Z hľadiska mladých ľudí ide o to, aby každý, kto má záujem a má na to aj predpoklady, mohol študovať na vysokej škole. Z hľadiska spoločnosti, ktorá to financuje alebo aspoň spolufinancuje, ide o to, aby výsledky toho štúdia boli prospešné aj pre ňu. U nás z uvedeného platí len tá celkom prvá časť. Každý, kto chce, študuje (alebo skôr chodí na vysokú školu). Bodaj by nie, veď u nás pomaly platí už i to, že aj prednáša každý, kto chce.
Tu nejde o tabuľky, rebríčky a iné kratochvíle ministerských technokratov a rôznych odborníkov na ratingy. Ide o reálie. Maturanti by sa najradšej rozbehli za štúdiom do zahraničia. Ak na to nemajú a ak ich rodičia nemajú na to, aby ich ďalšie štyri roky či ďalších päť rokov živili, chcú radšej hneď zarábať. Nečudujme sa im. Mať džob je dnes viac, ako mať diplom. Pre dotyčného i pre jeho rodinu.
A veľkovýrobne diplomov, známe tiež ako slovenské vysoké školy, môžu posielať tie stohy zbytočne počarbaných papierov do zberu. Urobia aspoň niečo užitočné.