Rok permanentnej krízy
V tomto roku sa v Českej republike ocitli v kríze všetky základné piliere spoločnosti.
Spolu s vládou Petra Nečasa, ktorá sa potácala od krízy ku kríze už od svojho vzniku, padla v polovici roka aj tradičná stranícka scéna. Ale už predtým bolo jasné, že sa pravica po najbližších voľbách ocitne v situácii nie nepodobnej tej slovenskej.
Triumfálnemu nástupu ľavice paradoxne zabránil údajne „ľavicový“ prezident Miloš Zeman, zvolený v prvej priamej voľbe na začiatku roka. Nielenže tak vznikla spojením silnejšieho mandátu a silnej osobnosti silná protiváha systému strán, ale Zeman sa hneď po nástupe do funkcie pustil s pomocou kontroverzných krokov, ignorujúc ústavné zvyky, do oslabovania parlamentnej demokracie v prospech plazivého zavedenia poloprezidentského režimu.
Táto stratégia sa podpísala pod jeho snahy podriadiť si demokratickú ľavicu. Zemanovým plánom bolo vytvoriť silnú prezidentskú stranu či ľavicovú koalíciu, v ktorej by dôležitú úlohu hrala Strana práv občanov – zemanovci. Lenže pokusy pretvoriť s pomocou nej aj svojich sympatizantov v sociálnej demokracii na prezidentskú koalíciu skrachovali.
Čiastočne to zapríčinila Zemanova chybná stratégia po páde Nečasovho kabinetu v dôsledku závažných policajných obvinení. Prezident sa ho rozhodol nahradiť vlastnou vládou bez toho, že by sa pokúsil pre ňu nájsť potrebnú parlamentnú väčšinu.
Jeho snahy vykresľovať pochybne ustanovenú vládu nielen ako „odbornícku“, ale aj ako ľavicovú alternatívu voči predošlej vláde ľavici poškodili. Jeho strana, za ktorú viacerí tzv. odborníci kandidovali, utrpela v predčasných voľbách fiasko. Zámery ľudí z okolia Zemanovej vlády a jeho spojencov v ČSSD namierené proti jej predsedovi Bohuslavovi Sobotkovi nakoniec oslabili pred voľbami aj ČSSD a tým celú demokratickú ľavicu.
Keďže ČSSD bola po páde českej pravice posledná stabilná tradičné demokratická strana, jej vnútorný rozvrat otvoril pred októbrovými voľbami dvere k masívnemu nástupu antipolitických hnutí. Slogan najsilnejšieho z nich – ANO miliardára Andreja Babiša „Nie sme ako politici!“ symbolizoval zmenu, ku ktorej v českej politike došlo.
Nové hnutie sa už ani nesnažilo rehabilitovať údajne skorumpovanú stranícku politiku, ale nahradilo ju akýmsi „nepolitickým, nestraníckym“ modelom. Formu antipolitiky pritom predstavoval aj Zemanov dôraz na „odborníkov“. ČSSD síce tesne vyhrala voľby, ale faktickým víťazom bolo ANO, bez ktorého nebolo možné zostaviť žiadnu stabilnú vládu.
Systém politických strán je teda v hlbokej kríze. V kríze sa ocitol i český štát, ktorý je na mnohých úrovniach nefunkčný, ako aj ekonomika, ktorá sa nedokázala spamätať z politiky necitlivých škrtov Nečasovej vlády. Koncom roka poklesla výrazne aj dôvera verejnosti voči tradične dôveryhodnej Českej národnej banke, ktorá sa na jeseň pokúsila naštartovať ekonomiku devalváciou koruny.
Rodiaca sa vládna koalícia ČSSD, ANO a kresťanských demokratov má obrovskú zodpovednosť. Ak by sa jej podarilo uskutočniť hlavný cieľ – vytvoriť fungujúci štát, bol by to veľký krok vpred. Veď práve od zlyhávajúceho štátu, od štátnej správy cez políciu až po justíciu, sa odvíjalo najviac problémov, ktoré generujú nespokojnosť.
Pravdepodobnosť, že sa vládny program podarí naplniť, nie je však vysoká. Koalícia bude nestabilná už len preto, že ju tvoria dve strany a jedno antipolitické hnutie. Navyše jej fungovanie bude sťažovať ústavne expanzívny prezident. Českej politike tak hrozí, že tohtoročná kríza všetkých základných inštitúcií štátu i politiky môže pokračovať a viesť k úplnému kolapsu ekonomicko-politického usporiadania, ktoré sa vytvorilo v posledných dvoch desaťročiach.