Ešte je čas poučiť sa
Rok 2013 mohol byť pre slovenské politické elity v niečom veľmi osožný.
To, či aj naozaj bol, sa dozvieme čoskoro. Hádam už hneď v nasledujúcom roku. Ak sa však štandardné politické sily v našom štáte ukážu ako nepoučiteľné, môže už byť neskoro. Na oficiálnej úrovni bežala slovenská politika v tomto roku ďalej podľa zaužívaných pravidiel. Vláda sledovala svoje politické a ekonomické ciele.
Ak medzi tie hlavné patrí konsolidácia verejných financií, dá sa povedať, že vcelku úspešne. Otázky, či mali použité prostriedky konsolidácie aj trvalý charakter, alebo ide iba o jednorazové operácie, nie sú nedôležité, nijako zvlášť sa však nevymykajú bežnej vládno-opozičnej agende. Nie je nič nové, ak sa jeden tábor chváli svojimi úspechmi a druhý tábor tvrdí, že tie úspechy sú len potemkinovskou dedinou.
Bežná politická prevádzka v tomto roku pokračovala aj v straníckej rovine. Pravicové strany sa ďalej pokúšali vyrábať zo Smeru démonickú silu prekonávajúcu všetko, na čo sme boli dosiaľ zvyknutí. Bolo by to z ich pohľadu praktické a preto aj pochopiteľné – keby táto hra mala mobilizačný účinok na ich voličské tábory a tmeliaci účinok smerom do vnútra strán. Ani jedno však nie je pravdou.
Tieto strany sa ďalej rozkladali, pričom ich voličský potenciál (celkom prirodzene) prinajlepšom stagnoval. Ľudová platforma, ktorá bola od začiatku nefunkčným projektom, skrachovala po necelom roku hádok o spoločnom prezidentskom kandidátovi. Pseudosúťaž o titul lídra slovenskej pravice môže mať pri dnešnom stave SDKÚ, KDH či SaS akurát úsmevný charakter. Nova Daniela Lipšica podľa výsledkov volieb do VÚC zatiaľ tiež zaujala viac bratislavských novinárov ako slovenských voličov.
Zúfalý stav pravice je síce čiastočne vysvetlením, nie však ospravedlnením pre arogantné prehliadanie opozície v parlamente zo strany Smeru. Pomsta typu „keď my sme boli v opozícii, tiež ste nám nič nedovolili“, je krátkozraká a nemá nič s demokratickým parlamentarizmom. Je to iba pokračovanie v zlých tradíciách slovenskej politiky. Nič viac. Kým sa štandardná scéna zabávala svojimi zvyčajnými hrami, do pohybu sa dali celkom iné sily. Nie je náhoda, že ich prvé veľké víťazstvo vo voľbách do VÚC bolo lemované dvomi naj z pohľadu štandardných elít.
Najväčšou hlúposťou Smeru bolo myslieť si, že víťazstvo Vladimíra Maňku je zaručené. Najhanebnejším zlyhaním pravice bol postoj banskobystrickej SDKÚ a politikov SaS, ktorým už ideologický „antificizmus“, zdá sa, občas celkom zatemňuje mozgy.
Vraciame sa na začiatok úvahy. Ak sa štandardné politické elity budú naďalej domnievať, že sú neporaziteľné ako Smer, alebo, naopak, že Smer je horší nepriateľ ako fanatické tmárstvo a extrémizmus, v konfrontácii, ku ktorej sa u nás možno schyľuje, jednoducho zlyhajú. A potom už nič nebude ako predtým.