Mnohouholný rok
Politika znižovania verejných výdavkov patrí k významným hýbateľom vývoja v oblasti sociálnej politiky.
Platí to aj v krajinách ako Slovensko, kde výdavky na sociálnu ochranu vyjadrené ako podiel na hrubom domácom produkte sú hlboko pod priemerom Európskej únie. Rok 2013 ukázal, že deficit verejných financií nie je vždy hlavným motívom zmien. Významnú úlohu zohráva i nerovnaká obľuba skupín, ktoré sú adresátom jednotlivých politík a ich nerovnaká schopnosť brániť sa. Dôchodky sú najvyššou položkou v štruktúre výdavkov na sociálnu ochranu a zápas s deficitom sa tejto oblasti nevyhol napriek úcte, ktorú starobní dôchodcovia majú v spoločnosti.
Vláda realizovala Miklošom pripravený plán zvýšenia horizontálnej solidarity medzi starobnými dôchodkami, a to napriek tomu, že znížila odvody do druhého piliera, ktorých stabilitu mal tento plán pôvodne chrániť. Nepomohlo ani vyrubenie nepopulárnych odvodov za práce na dohodu. Vo výpočte nových dôchodkov sa zoslabil ich vzťah k pracovnému príjmu na úkor vyšších príjmových kategórií.
Pri najnižších dôchodkoch sa miera náhrady zvýšila. Nútenou solidaritou medzi dôchodcami tak štát čiastočne zmierňuje dôsledky nízkych platov vo verejnom sektore. Horizontálna solidarita sa uplatnila aj vo valorizácii všetkých dôchodkov pevnou sumou a v zachovaní odstupňovaných vianočných príspevkov.
Hoci rodinné dávky okrem bežnej valorizácie zostali bez zmien, vládny názor na ne prešiel niekoľkými obratmi. Medzinárodné inštitúcie odporúčali kapitolku rodinných dávok redukovať a obmedziť ich vyplácanie na príjmovo slabé domácnosti. Nezohľadnili však problémy s určením príjmovej hranice nároku v spoločnosti, kde finančný stres prežívajú aj domácnosti s vyšším ako stredným príjmom.
Opomenuli i nevôľu, ktorú u nás vyvoláva predstava, že výhody budú mať opäť iba „menej usilovní“. Vláda však túto nevôľu reflektovala a už zjari jej predstavitelia začali verejne uvažovať o zavedení hranice troch či štyroch detí ako maxima pre vyplácanie detských prídavkov. Podobné zámery zabrániť, aby si niekto „rodením detí zaisťoval živobytie“, boli blízke aj opozičným poslancom. Napokon sa vláda rozhodla, že „nebude brať chudobným“ a dávky ponechala v doterajšom nastavení. Pre hlasný nesúhlas rodičov upustila od navrhovaného zákazu práce počas poberania rodičovského príspevku.
Myšlienka nepodporovať viacdetné rodiny sa javí ako predohra príbehu o „nehodných chudobných“, ktorý sa naplno rozvinul v novele zákona o pomoci v hmotnej núdzi. Tú nemotivovalo šetrenie, pretože výdavky na pomoc v núdzi sú najmenšou položkou sociálnej ochrany.
Novela bude po prelomení prezidentovho veta účinná od prvého januára 2014. Do histórie sa zapíše tým, že záchrannú sociálnu sieť mení na systém, ktorý umožní pod existenčným tlakom ľudí disciplinovať a donucovať k úctivému správaniu k vrchnosti.
Reforma nezakrýva, že elementárna sloboda rozhodovania sa ľudí v núdzi a kvalita ich živobytia sú pre jej autorov nepodstatné. Tým, že splnomocnenec vlády pre rómske komunity komentuje novelu ako súčasť svojej „rómskej reformy“, dáva záchrannej sieti ešte silnejšie etnické zafarbenie. Súčasne ju nebezpečne vylučuje z inštitucionálneho sveta, o ktorého kvalitu sa majorita ešte zaujíma.
Jednou z mála potešujúcich čŕt odchádzajúceho roka je to, že vo vyjednávaní o výške minimálnej mzdy o dlhoročné žezlo prišiel zúžený pohľad na mzdu ako na nákladovú položku. Ako aj to, že sa hlasnejšie presadila pozícia, akú mzde dávajú medzinárodné dohovory – že je to, či mala by byť garancia slušného života.