O minútu dvanásť
Dobre mierenými podporami možno poľnohospodárstvo postaviť na nohy alebo ho aj prizabiť. Dobrým príkladom sú rodinné farmy v starých členských krajinách Európskej únie - okrem výnimiek tamojší farmári prosperujú.
Zlým príkladom je Slovensko. Po vstupe do Európskej únie Brusel nalial do nášho poľnohospodárstva stámilióny eur, ale máme len polovičnú mieru sebestačnosti. Kto za to môže?
Akokoľvek sa v Európskej únii zdôrazňuje solidarita, vládne v nej konkurencia. Keď sme sa pred vyše desiatimi rokmi usilovali dostať do Európskej únie, naši vyjednávači podcenili význam poľnohospodárstva. Nevyrokovali podmienky, ktoré by znamenali plynulý rozvoj poľnohospodárstva, ale súhlasili s faktickým obmedzením výroby.
Slovensko naozaj dostalo nemalé prostriedky, ale smerovali nie do rozvoja, ale do utlmenia výroby. Typickým príkladom bolo mulčovanie pôdy. Na státisícoch hektároch sa prestali pestovať krmoviny, z maštalí vypadli státisíce zvierat. Aj preto, že vnútorné dotačné pravidlá zohľadňovali viac jednoduchšiu rastlinnú výrobu ako prácnejšiu živočíšnu.
Niektoré ponuky Bruselu, na ktoré sme pristali, boli diabolské, ako napríklad dotácie za likvidovanie vinohradov. Ľahko je však ukazovať prstom na druhých. Za to, kam sme sa dostali, si môžeme aj sami.
Teraz sa za pochodu usilujeme presmerovať dotačné toky do výrob, ktoré by mali priniesť vlastné ovocie, zeleninu a mäso. Robíme tak o minútu dvanásť. No až čas ukáže, či sme príležitosť využili.