Gauckova lekcia
V starom Grécku údajne v čase konania olympijských hier panoval pokoj zbraní.
Ktovie, možno to naozaj tak bolo. Keďže dejiny ľudstva sú zo všetkého najchudobnejšie práve na podobné pozitívne precedensy, túto myšlienku oprašujeme ďalej.
Oprašujeme ju v dobe, keď na svete niet sily, ktorá by pokoj zbraní zaistila. Uspokojujeme sa preto s jej umelými náhradami.
Ruská vláda napokon povolí počas blížiacej sa olympiády v Soči konanie protestných demonštrácií. Pravdaže, na vyhradenom mieste, s povolením úradov a možno aj s vopred schváleným počtom účastníkov. Vladimir Putin medzitým prepustil v rámci amnestie z väzenia členky Pussy Riot a v rámci separátneho aktu prepustil z „humanitárnych dôvodov“ prominentného väzňa Michaila Chodorkovského.
Ako vidno, Putin dobre vie, čo sú to pozitívne precedensy. Respektíve, čo sú ich novodobé umelé náhrady.
Možno nevieme naisto, či dočasný pokoj zbraní v starom Grécku naozaj fungoval. Naisto však vieme, že po jeho skončení sa mestá a kráľovstvá v starej Hellade vrátili k obvyklému biznisu. Namiesto športového náčinia vzali do rúk meče a mastili sa ostošesť.
Niet pochýb, že aj táto stránka histórie je Putinovi známa. Dokedy asi potrvá možnosť demonštrovať napríklad na podporu práv homosexuálov v štáte, kde je zákonom zakázaná „propagácia homosexuality“? Koľkých schválených a skontrolovaných demonštrantov za ľudské práva, proti nútenému presídľovaniu ľudí, proti zastrašovaniu občianskej spoločnosti a vykorisťovaniu pracovných migrantov čaká po Soči perzekúcia? To, čo platí, sú ruské zákony a Putinova vôľa. Nie homeopatiká v podobe „ústupkov“ medzinárodnej verejnej mienke počas olympiády. Otázkou za desaťtisíc však zostáva, čo sa s tým dá robiť.
I keď sa to pri pohľade na mlátiacich sa hokejistov možno nezdá, športovci by mali naozaj byť čosi ako vyslanci dobrej vôle. Pamätníci si isto vybavia pocity trápnosti pri pohľade na našich športovcov, ktorých politická moc pred olympiádou v Los Angeles 1984 nútila v médiách recitovať odsudky amerického imperializmu, pre ktorý sa vraj sami a dobrovoľne rozhodli olympiádu bojkotovať. Pričom bolo jasné, že je to politická odveta za bojkot olympiády v Moskve, ktorý bol zasa politickou odvetou za Brežnevovu inváziu do Afganistanu…
Lenže potom príde ktosi ako nemecký prezident Joachim Gauck, ktorý minulý mesiac oznámil, že pred fandením športovcom svojej krajiny dáva prednosť solidarite s ruskou verejnosťou – a nepríde do Soči zvyšovať lesk Putinovmu režimu. Bývalý protestantský pastor a známy bojovník za ľudské práva v NDR nie je len tak hocikto, koho by mohol Putin, niekdajší dôstojník KGB operujúci v tej istej NDR, odpísať ako obvyklého liberálneho „páchateľa“…
Nemôže byť každý Gauckom. Športovci nech športujú. Nech však pritom nezabúdajú – a my s nimi – kde športujú a kto sa chce na ich popularite priživiť. Je veľa spôsobov, ako sa solidarizovať s ruskou verejnosťou. O nich je treba premýšľať rovnako usilovne, ako o počtoch zlatých či iných medailí.