Rozum nad emócie
Slovensko by malo prehodnotiť otázku členstva v Európskej únii, oznamuje svojim potenciálnym voličom istá očarená duša, takmer kandidátka na post prezidenta, ktorá údajne dokáže žiť aj bez potravy.
V EÚ sa v posledných rokoch presadila obrovská byrokracia, preto ideme do eurovolieb, buráca zasa náš najliberálnejší liberál.
O samozvaných bojovníkoch proti „kultúre smrti“ škoda aj uvažovať. Je jasné, že tí sa budú do Bruselu tlačiť preto, aby sa tam, priamo v jame levovej, postavili zhubným vplyvom prichádzajúcim zo Západu.
Prezidentské voľby nebudú jedinými voľbami, ktoré nás čoskoro čakajú. Čakajú nás aj eurovoľby. I keď účasť v nich mierne stúpa – hoci na základe dvoch výsledkov nemožno hovoriť o trende – stále ešte je dosť malá na to, aby nemohol nastať podobný efekt, aký nastal pri nedávnych voľbách do orgánov samosprávnych krajov.
Právo vykašľať sa na voľby a zostať doma je zaručené a je to svojím spôsobom tiež voľba. Buďme si pritom len vedomí, že ak sa my vykašleme na výber ľudí, ktorí majú na európskom kolbišti zastupovať naše záujmy, vyberú ich za nás iní. Ak vyberú aj rôznych čudákov a hazardérov, ktorí budú za svoju európsku misiu považovať zrušenie európskej integrácie, naša chyba.
Niežeby sa to v europarlamente nehemžilo rôznymi farbistými postavami aj z iných, často naskrz „staroeurópskych“ krajín. Akurát je tu riziko, že pri počte mandátov, ktoré obsadia ľudia zo Slovenska, by takéto postavičky mohli za nás hovoriť akosi neprimerane nahlas, vzhľadom na ich skutočnú politickú relevanciu u nás doma.
Má zmysel vysvetľovať ľuďom, ktorých Richard Sulík straší tým údajne nafúknutým európskym aparátom 60-tisíc úradníkov, že ak by mal byť náš štátny aparát rovnako efektívny ako aparát polmiliardovej únie, muselo by v ňom pracovať maximálne 600 úradníkov? Práveže má.
Rovnako ako má zmysel vysvetľovať ľuďom, že napríklad Helena Mezenská z Obyčajných ľudí naozaj nemusí byť zlá osoba, ale že to je veľmi, veľmi málo na to, aby nás (kdekoľvek) zastupoval niekto, kto vraj máva také stavy, že nemusí jesť, lebo je „vyživený vesmírom“.
A keď už sme pri tom, zmysel má tiež vysvetľovať, že s princípmi demokracie sa neveľmi kamarátia politici, ktorí chcú potreby Slovenska a Slovákov v 21. storočí konzultovať s neviditeľnými bytosťami a inšpirovať sa pritom spismi starovekých teokracií, ktoré predpisovali smrť ešte aj deťom za neúctu voči ich rodičom, no na druhej strane schvaľovali kántrenie ľudí, ktorí by chceli konzultovať svoje potreby s nejakými inými neviditeľnými bytosťami.
Všetko v Európe, aj naša vlastná budúcnosť, je vecou diskusie a dohody. Dohoda predpokladá nielen emócie, ale aj rozum. Ten predovšetkým. Aby nás v Európe nezastupovali ľudia, ktorí o dohodu buď nestoja, alebo nie sú schopní ju pochopiť, musia byť splnené dva predpoklady. Do europarlamentu musí kandidovať dostatok „tých druhých“ a medzi voličmi sa musí nájsť dosť takých, ktorým to nebude jedno.