Epitaf
Po necelých dvadsiatich troch rokoch existencie zostáva po Hnutí za demokratické Slovensko iba horká chuť v ústach a neprevetraná kopa dlhov.
Hnutie od roku 1992 päťkrát vyhralo parlamentné voľby a tri razy bolo vo vláde. Preferencie tejto politickej strany jedného muža však napokon padli pod jedno percento, hoci sám zakladateľ stál na jej čele až do vlaňajšieho septembra.
Keď Vladimír Mečiar definitívne opúšťal HZDS, sťažoval sa, že „takzvané kolektívne vedenia poza chrbát členov pripravuje bankrot a likvidáciu strany“. Pritom za jej neslávny koniec nesie plnú zodpovednosť práve on.
Po rozdelení Československa a prvých krokoch samostatnej Slovenskej republiky sa ukázalo, že hnutie neprichádza s novými myšlienkami v prospech obyčajných občanov, na ktorých sa Mečiar na masových mítingoch odvolával. Boli to najmä ekonomické záujmy niekoľkých vyvolených, ktorým neprekážali nedemokratické, protizákonné avantúry vodcu, nemilosrdná likvidácia vnútrostraníckej i vonkajšej opozície, až kým sa Slovensko neocitlo na pokraji izolácie aj v medzinárodných hospodárskych vzťahoch.
Druhé či skôr tretie husle v koaličnej vláde so Smerom sa stali iba labuťou piesňou za niekdajšou slávou. Už ani zďaleka nehrozilo, že by športové haly znovu na Mečiarovu počesť praskali vo švíkoch. Aj členovia posledného vedenia strany preukázali morálny postoj svojho dlhoročného lídra, keď odobrili „formu dobrovoľného ukončenia činnosti bez likvidácie“ jednoducho preto, aby nemuseli splatiť dlhy, ktoré zanechali, a založenie nového subjektu, aby si zachránili aspoň pár válovov v miestnej samospráve.
Možno niekoľko ľudí po správe o poslednom sneme HZDS nostalgicky vyronilo slzu. Nech je však radšej poučením pre súčasných i budúcich politikov, kadiaľ ich politika nemá viesť.