Korene nedôvery
Stabilnú demokraciu nerobia len dobré zákony a inštitúcie. Dokonca nestačí ani to, aby boli v tých inštitúciách správni ľudia na správnych miestach.
Rovnako dôležité je, aby žiadna z tých inštitúcií a žiaden z tých ľudí neboli nekritizovateľní či imúnni voči zodpovednosti za svoju prácu. Čo je presne prípad nášho súdnictva.
Tam, kde občan nemá možnosť otvorene kritizovať a volať inštitúciu a ľudí v nej na zodpovednosť bez sankcií (napríklad bez toho, aby na vás príslušný ohýbač paragrafov pomocou niektorého zo svojich kolegov vysúdil tučné odškodné), tam občan nemá možnosť účinne sa dožadovať nápravy. Čo je presne najväčší problém našej justície. Problém, ktorý sa, ak hovoríme o demokracii, vlečie už dvadsiaty piaty rok.
Často sa pripomína, že dôvera našincov k súdnictvu je už taká nízka, že sa možno čoskoro priblíži k nule. Lenže tento fakt sám osebe nie je dôležitý. Ak niektorým sudcom osobne neprekáža, že ich toľko ľudí dáva takmer do jedného vreca s gaunermi, ktorých majú súdiť, je to ich vec. Asi im tie peniaze za to stoja. Dôležitejšie je však čosi iné: nedôvera v spravodlivosť má ďalekosiahle následky.
Ak chceme skúmať, prečo je čoraz viac ľudí náchylných naletieť na veľkohubé reči extrémistov, nezostaňme len pri skúmaní viny, ktorú na tom má štandardná politická scéna. Ak sa pýtame, prečo sú dnes opäť v móde všemožné konšpiračné teórie (aj) o ponovembrovom vývoji u nás, nepozerajme sa len na vplyv internetu a samozvaných vykladačov najnovších dejín.
Nedôvera v spravodlivosť nekončí pri šéfovi Najvyššieho súdu alebo úradníkoch ministerstva. Nedôvera k súdom, ktoré viac ako zákonnosť ochraňujú blahobyt sudcov a ich klientely, mnoho ľudí postupne utvrdzuje v celoživotnom pocite krivdy. Nečudo potom, keď ich z letargie vytrhávajú napríklad nejakí nie celkom zdraví jedinci, hlásajúci krvavé zúčtovanie s parlamentnou demokraciou.
Psychopatov môžete „inštitucionalizovať“, čo však urobiť s ich zradikalizovanými obeťami? Čo urobiť s tým, keď sa nedôvera v spravodlivosť stane nedôverou v demokraciu ako takú? Ak by aj nedávno ohlásené ťaženie Smeru za očistu súdnictva malo byť súčasťou prezidentskej kampane šéfa strany, čo je vcelku možné, asi nám nezostane, ako sa zachovať podľa poučky, že žobráci si nemôžu vyberať. Nech by sa už slovenské súdnictvo otvorilo zmenám hoci aj z takéhoto utilitárneho dôvodu, podporovať by to mal každý, kto ešte nad Slovenskom nezlomil palicu.
Lenivé, úplatné, nekompetentné a nedôveryhodné súdy sú pre našu demokraciu rovnako zhubné, ako by pre ňu boli zhubné zlé zákony. Odňať sudcom konečne ich nepriestrelnú imunitu, bude pritom ešte to najmenej. Bol by to len začiatok dlhej cesty k náprave škôd, ktoré naše súdnictvo stihlo na spoločnosti napáchať.