Davos a deravé gate
Podľa správy Svetového ekonomického fóra, ktoré opäť zasadá v Davose, patrí rastúca nerovnováha v rozdelení bohatstva k najväčším rizikám pre globálnu ekonomiku v roku 2014. Ak nie je priamo rizikom najväčším.
Podľa ekonómov a analytikov, ktorí sa na správe podieľali, roztvárajúce sa nožnice príjmov medzi ľuďmi i celými národmi môžu vyvolávať vo svete ďalšie sociálne nepokoje typu arabskej jari. V Davose má o tejto a rôznych iných otázkach diskutovať asi 2 500 účastníkov vrátane šéfstiev MMF, Svetovej banky či tridsiatky politických predstaviteľov z celého sveta. Zoznam účastníkov, samozrejme, nezaručuje, že zo stretnutia vzíde aj nejaký praktický výsledok. Lenže to ani nie je pointou.
Pointou je, že aj keby sme odcitovali celú tú šesťdesiatstranovú správu vrátane menoslovu profesionálov, ktorí na nej participovali, nič to nebude znamenať v našich kruhoch ctiteľov rebríčkov Forbesu, ktoré im sugerujú, že bohatstvo je nebodaj ukazovateľom výnimočných kvalít dotyčných boháčov.
Títo naši znalci nepotrebujú rozumy nejakých profesionálov. K šťastiu im stačí „poučka“, podľa ktorej nerovnosť v príjmoch a v majetku patrí ku kapitalizmu. Od nej sa hravo odrazia k intelektuálne mohutnému záveru: keďže nerovnosť patrí ku kapitalizmu, čím väčšia je nerovnosť, tým viac máme kapitalizmu. A keďže kapitalizmus je hneď po krájanom chlebe to najlepšie, na čo ľudstvo dosial prišlo, extrémna nerovnosť sa bude najskôr rovnať extrémne dobrému svetu, no nie…?
No nie. Prednosťou trhovej ekonomiky je (aspoň teoreticky) to, že trhy umožňujú zapojiť najviac produkčných kapacít spoločnosti do činností prospešných v konečnom dôsledku pre celok. Prednosťou kapitalizmu je oslobodený kapitál, ktorý môže poháňať ekonomickú činnosť bez ohľadu na to, kto je jeho vlastníkom.
Nerovnosť v príjmoch a v majetku patrila ku každému zriadeniu, aké sme dosiaľ poznali. Vtipom však je, že kapitalizmus svojho času nad svojimi predchodcami zvíťazil okrem iného práve preto, lebo nerovnosť medzi ľuďmi zmenšoval, nie naopak.
Pre slovenskú utopickú pravicu to bude možno znieť ako rúhanie, ale extrémne sa roztvárajúce nožnice medzi ľuďmi i národmi, ktoré prináša súčasná „turbo“ podoba globálneho kapitalizmu, nie sú príznakom jeho kvalít, ale jeho úpadku. Globálny kapitalizmus 21. storočia mrhá ľudskými zdrojmi a dusí celé regióny sveta v mizérii, namiesto toho, aby podporoval rozvoj ich kapacít.
Tie rebríčky obscénne bohatých jednotlivcov nie sú zdrojom úľaku tej príčetnejšej časti svetových ekonómov a politikov – sú pre ňu len ilustráciou zlyhávania systému. Hrozba, o akej sa momentálne bavia v Davose, nespočíva v tom, že raz príde dav vybiť obloky na paláci brunejského sultána. Skutočnou hrozbou sú ďalšie krízy, nepokoje, mizéria globálneho rázu. Slovenskej utopickej pravici v médiách a mimovládkach to, pravdaže, nedôjde ani potom. Jej zvláštnou črtou je, že o bohatstve síce rada hovorí, no jej gate pritom zostávajú rovnako deravé.