Chlieb a prácu
Slovensko je štátom s najväčšou výrobou áut na obyvateľov, ale aj krajinou, ktorá za štvrťstoročie prešustrovala potravinovú sebestačnosť. Ťažko by sa vo svete hľadal príklad ešte jedného štátu, v ktorom by sa za život jednej generácie rozpadlo odvetvie vybudované za dve predchádzajúce.
Na to, aby krajina mala dosť vlastných potravín, sa skladali všetci. Slovenské poľnohospodárstvo bolo vždy odrazom spoločenského prostredia, v ktorom vzniklo. Sebestačnosť, ktorú túžime obnoviť, nebola zadarmo. Boli za ňou aj prúdy sĺz a dnes nepredstaviteľné odriekanie roľníkov, ktorí nevstupovali do družstiev s nadšením. A predsa toto dieťa minulého režimu dalo ľuďom to, po čom túžili – chlieb a prácu.
Na vidieku vyrástla generácia poľnohospodárskej inteligencie, akú nemal možno s výnimkou Izraela ani jeden štát. Družstvá zamestnávali najmenej po päť-šesť inžinierov. Boli to časy, keď absolventi nitrianskej vysokej školy bez váhania odchádzali naspäť na vidiek a nenapadlo im hľadať prácu v bankách. Boli to časy, keď slovenské obilninárstvo patrilo k špičke.
Naše poľnohospodárstvo malo európsku úroveň. To nie je nostalgické konštatovanie. Iste, bolo odvetvím s obrovskými rezervami. Prechod na trhové hospodárstvo však nepriniesol ich využitie, ale naopak, útok na samu podstatu odvetvia. Niektorí politici si z tohto rezortu urobili agendu a vytierali národu zrak tvrdením, že si podobne ako Hongkong zarobíme na potraviny. Nič z toho nie je pravda. Krajinu síce zavalili lacné, ale často nekvalitné a nie vždy bezpečné potraviny z dovozu. Zdá sa, že sme definitívne vytriezveli. Prebrali sme sa do reality a opäť riešime sebestačnosť, ktorú všetky vyspelé európske krajiny po jej dosiahnutí na rozdiel od nás nikdy nespochybnili, ale cieľavedome upevňovali. Miestami začíname takmer odznova. Stojíme pritom nielen pred otázkou, ako rozumne rozdeliť peniaze na oživenie fariem, sadov a potravinárskych podnikov, ale aj ako vrátiť samotných vidiečanov do poľnohospodárstva.
Postaviť novú farmu, nakúpiť malé prasiatka, vysadiť sad nie je až také komplikované. Tí, čo sa už o to pokúsili, zisťujú, že mnohí mladí nechcú pracovať so zvieratami, pretože smrdia a priväzujú ich k farme ako reťaz psa k búde. Na zeleninárskom juhu sa mladým nechce do fóliovníkov, namiesto nich tam pracujú cudzinci.
Poľnohospodárstvo neprináša ľahký spôsob obživy. Ten, kto si ho vyberie, si volí istý spôsob života, údel, s ktorým sa treba stotožniť. Prináša ako každá iná práca odriekanie, ale aj radosť a spokojnosť z lánu obilia či zo stáda ovečiek.
Potrebujeme viac hovoriť nielen o peniazoch, ktoré vynakladáme na potraviny, ale aj o tom, kto ich dorobil, čo nám vlastné potraviny dávajú. Slovensko, priznajme si to, má veľa spustnutých chotárov a fariem. Teraz sa pokúšame o obrat. Je to možno jedna z posledných možností, ktorú treba využiť. Aj tým, že si viac budeme všímať a podporovať svojimi nákupmi tých, čo sa starajú o našu krajinu a jej potravinový blahobyt. Bude to na prospech nás všetkých.