Do dejín
Chudák Andrej Kiska! Koľko už musel minúť na svoju (neoficiálne) zo všetkých najdlhšiu prezidentskú kampaň. A to všetko len preto, aby hľadel, ako sa po rebríčku k nemu blíži kandidátka, ktorá pristúpila v poslednej chvíli a ktorej „kampaň“ pozostáva z voľne sa šíriacich historiek o jej nie práve najlepšom vzťahu s realitou... Existuje lepší doklad o biede našej politiky?
Nielen nástup Heleny Mezenskej však napovedá rozloženie voličských nálad. Kým tábor Roberta Fica je tradične odhodlaný, na protiľahlej strane prevládajú skôr voliči, ktorí si ako jeho vyzývateľa neželajú ďalšieho straníka či čisto politického kandidáta. Milan Kňažko, ktorý je dnes na treťom mieste za Ficom a Kiskom, samozrejme svoju minulosť nezaprie. Vzhľadom na časový odstup je však dnes už predsa len menej „politický“ ako Pavol Hrušovský a ostatní z parlamentu.
V situácii, keď účastníkov neficovského pelotónu od seba delia takmer iba štatistické chyby, je pochopiteľne predčasné robiť závery. Napriek tomu: ak by sa potvrdili dnešné preferencie, druhé kolo prezidentských volieb by mohlo mať v sebe aspoň jeden racionálny prvok. Súboj šéfa vlády s nestraníkom by aspoň pripomínal súboj nejakých koncepcií. A parlamentná opozícia by dostala ďalšiu vizitku svojej neschopnosti prísť s reálnou alternatívou.
Pravdaže, to len za podmienky, že by sa dovtedy zastavil nástup čírej hlúposti. Záverečná debata, v ktorej by jeden kandidát hovoril o politike a druhý o svetelných bytostiach, by nepochybne vošla do dejín. Je len otázka, či do dejín politiky alebo psychiatrie.