Návrat Česka k normálu
Nová česká vláda pripomína pokus v chemickom laboratóriu.
Čo bude nasledovať po spojení dvoch tradičných strán, ČSSD a KDU – ČSL, s populistickým, údajne apolitickým hnutím ANO? Výbuch alebo kumulovanie energie pre riešenie problémov krajiny? Oboje je možné.
Koaličné strany totiž rozdeľuje veľa vecí. Sociálni demokrati a ANO sa rozchádzajú v názore, ako naplniť štátnu kasu. Prví radia zvýšiť daňovú záťaž, druhí dúfajú, že postačí dane lepšie vyberať, upchávať diery v štátnom rozpočte a šetriť. ČSSD a KDU – ČSL sa odlišne pozerajú na cirkevné reštitúcie, ktoré sa môžu prejaviť ako časovaná bomba.
Najviac to však „drhne“ medzi KDU – ČSL a ANO. Delí ich vzťah k lustračnému zákonu, vyrovnanie sa s minulosťou, ale aj k podmienkam pre malých a veľkých podnikateľov. Ukážkový bol spor o to, kto bude viesť ministerstvo poľnohospodárstva. Navyše, zdá sa, že si predsedovia Pavel Bělobrádek a Andrej Babiš ani ľudsky nerozumejú.
Držať túto zostavu pohromade bude pre sociálnodemokratického premiéra Bohuslava Sobotku veľmi ťažké. Bělobrádek hovorí o koaličnej svadbe z rozumu, nie z lásky. Aj preto je zrejmá tendencia ČSSD a KDU – ČSL strážiť koaličných kolegov prostredníctvom straníckych námestníkov.
To sa však nepáči ANO, ktorá nie je typickou straníckou štruktúrou a funguje skôr na Babišov povel. Nepokojná je aj verejnosť. Dlho počúvala, aké je potrebné prijať služobný zákon, ktorý odpolitizuje verejnú správu, a pritom sa politici do krvi bijú o to, kam ktorá partaj dosadí svojich nominantov, „zvedov“ a „rýchle spojky“.
Veľmi ťažko sa na Sobotkovu vládu uplatňuje klasická pravo-ľavá optika. Hnutie ANO odčerpalo voličov pravici aj ľavici, hoci prinajmenšom v ekonomickej politike vykazuje pravicové rysy. Podrobný program však spisovalo až tesne pred voľbami a v priebehu vládnutia pokojne môže otočiť kormidlo smerom doľava.
Isté je, že ide o koalíciu zostavenú cez politický stred, ktorá má v snemovni opozíciu vľavo (KSČM), vpravo (ODS a TOP 09) aj v Okamurovom populistickom hnutí Úsvit. Kritika bude mať aj v osobe prezidenta Miloša Zemana. Ten vzniesol prvé výhrady k niektorým navrhnutým ministrom, len čo Sobotka svoj tím predstavil. V ďalších týždňoch si potom Zeman pozýval jednotlivých kandidátov na Pražský hrad. S niektorými vtipkoval, s inými sa prel. Predovšetkým však chcel poznať ich názor na problémy zverených rezortov.
Napriek tomu kolotoč pohovorov pripomínal skúšanie gymnazistov. Cítiť bolo nervozitu adeptov na ministrov pred aktom i úľavu po ňom. Niektorí si vypomohli drobnými darčekmi pre hlavu štátu, čím si koledovali o prirovnanie k podlízavému Hujerovi z komédie Marečku, podejte mi pero. Celkovo však posilnili dojem, že prvý priamo zvolený prezident môže viac zasahovať do exekutívy než jeho predchodcovia. Pritom na prezidentských právomociach sa nič nemení a Zeman si môže dovoliť len toľko, koľko zvyšní ústavní hráči znesú.
So včerajším vymenovaním však Sobotkova vláda začína hrať prím a hádam si aj sama uvedomí, že pri každej jej kríze bude silnieť tak prezident, ako aj parlamentná opozícia. Ľudia od nej očakávajú seriózne spravovanie štátu a obnovenie jeho zásadných funkcií, ktoré narušili kabinety Topolánka a Nečasa, stabilizáciu verejných služieb, stimuly pre ekonomiku a intenzívnejší boj proti korupcii. Zahraničie sa môže tešiť na proeurópskejšieho a zrozumiteľnejšieho partnera, než ako to bolo za pravicových vlád.
Jedna vec sú však ušľachtilé ciele a druhá potom každodenná realita. Ministerskú skúsenosť majú len traja členovia novej vlády. Mnohým je vyčítaný konflikt záujmov. Sociálna demokracia má zase sklon k vnútorným otrasom. Isté je len to, že Česko má konečne zase vládu, ktorej mandát vzišiel z volieb a s počiatočným vkladom dôvery voličov.