Sojka, kde si?
Zimu čo zimu kŕmim vtáčence. Čím je zima tuhšia, tým viac druhov prilieta.
Vrabce, sýkorky, stehlíky, zelienky, drozdy, glezgy, ďatle… Najskôr im prestieram na terase na stole, šiesteho januára vyložím von stromček, ovešiam ho jablkami a orechmi, a sypem podeň slnečnicu a iné semienka.
Zavše ma poteší bažant, čo priletí spoza humien, inokedy kaňa, ktorá veselo zakrúži nad našou záhradou. Keď sa posadí, je hosťom. Na jedličke cez deň sedia dve hurtovné hrdličky a večer krížom-krážujú nebo myšiarky ušaté. Inokedy sa zdá, že to hviezdy u nás gagocú a vtedy letia divé husi. Tento rok sú nejaké pomýlené.
Oproti susedom mám zanedbanú záhradu. Aj pre vtáky, žaby a ježe, čo tu so mnou bývajú, aj pre motýle a vtáčky. Keď som do nášho dvora prišla po prvýkrát, zvonili zvony a bolo sucho, záhrada nepokosená, cvrlikali svrčky. Nad malou plechovou vaňou lietali belasé smädné motýliky. Všetky tie zvuky a farby mi pomohli rozhodnúť sa, že toto tu za zelenou bránou na modranskom námestí veľmi chcem a že tu budem vedieť byť doma. Nemám rada moderné záhrady s pokoseným trávnikom, dvoma či troma tujami a bazénom. Páčia sa mi húštiny a prepletence konárov, kríčie, pod ktorým nájdete prázdne slimačie ulity.
Včera som čítala v Pravde článok Andreja Baráta o tom, ako je na Slovensku vinou narušenej prírodnej rovnováhy čoraz menej vtáctva, aké nešťastné máme zákony, ktoré na vtáčence zabudli. Zabudli aj na motýle, svrčky, včely. V lesoch je ticho a po nebi nik nelieta. Miznú strakoše kolesáre, sýkorky, rybáriky… Nielen v lesoch, miznú i vrabce a lastovičky z dvorov. Hlavne, že my pekne bývame. Všetko sme si privlastnili. Rieky, potoky, studničky. Tam, kde boli lúky, rastie kukurica, tam, kde šumel les, rastú domy a chaty, inde diaľnice, pumpy…
Tráva neznáša betón. Hocikde, v bársakej štrbine zakorení a razí si cestu. Keď stromy zhodia lístie, pod pazuchami konárov sa objavia vtáčie hniezda. Z kusov igelitu, pierok a chvojok… Pozerali sme si s dcérou knižku o vtákoch. Sľúbila som jej sojčie pierko. Také sme s tatom našli v lese každý raz, keď sme doň vstúpili. Bola som malá a zbierala vtáčie pierka. Dnes sú vraj pierka nebezpečné. Deti zbierajú karty s pokémonmi, legá s transformermi a strašidelné bábiky. Plyšové zvieratká v obchodoch v skutočnosti neexistujú a často žiadne zviera nepripomínajú. O chvíľu tu bude smutno, škaredo a zle-nedobre.
Môj tato napísal knižku S Rozárkou. Bola v nej veta: "Sojka kde si?” Namiesto sojky odpovedala Rozárka. Hocikedy sme so sestrou na sojku volali po lese. Obyčajne sa ozvala: "Tu som!”
A jedna z mojich najobľúbenejších dievčenských knižiek sa volala Večne spievajú lesy. Napísaná bola dávno. V slovenskom preklade má na prebale medveďa. Aj tí raz utečú, lebo sa o chvíľu nebudú mať kde uložiť. Les prestane byť lesom a hora horou. Možno tam čoskoro bude wifina a všetko, čo tam žilo, si budeme môcť poprezerať na displejoch. Budeme blúdiť lesom a vo vreckách nám budú zvoniť mobily. Budeme kamarátom podávať správu o katastrofe, na ktorú sa vzorne dennodenne všetci skladáme, hoci na inak sme strašne lakomí.
Najčítanejšie
-
-
-
-
Rozumný rozpočet - to bude pre koalíciu riadna fuška. Opozícia si zgustne
Komentáre | pred 3 týždňami | 13 -
-
-
-
-
-