Hnutie alebo strana
Nedávna lekcia z českej politiky je známa. Po niekoľkomesačnej vláde bez parlamentnej dôvery vznikol kabinet opierajúci sa o subjekty, za ktoré hlasovali voliči.
Veta, ktorá sa objavuje v učebniciach základov spoločenských vied už na stredných školách, ale napriek tomu ju v kontexte českej politiky musíme zdôrazniť. Vláda by sa skutočne mala opierať o dôveru členov parlamentu. Polročná prezidentská vláda Miloša Zemana teda bola antisystémovým prvkom v parlamentnej demokracii, ktorý však v budúcnosti môže byť častejším fenoménom. Napríklad tam, kde v prezidentských voľbách zvíťazí silná politická osobnosť. Poloprezidentské systémy môžu byť v budúcnosti stredoeurópskou realitou.
Výsledok volieb v ČR v minulom roku je dostatočne známy: ako oslabené z nich vyšli parlamentné strany a získali nové hnutia, ktoré uspeli práve na úkor najsilnejších strán. Česká politika, aspoň pokiaľ ide o stranícky systém, bola veľmi dlho považovaná za stabilnú. Existencia fungujúcej silnej ľavicovej a zároveň pravicovej strany na politickej scéne nebola typická ani pre Poľsko, Maďarsko, Slovensko či Slovinsko. Už vo voľbách v roku 2010, no ešte viac v roku 2013, sa niečo stalo, a vidíme, že v Českej republike sa zásadným spôsobom zmenil pohľad na politiku: klesla dôvera v politické strany aj inštitúcie.
Podobných prípadov politickej nestability poznáme z Európy viacero. Stačí sa pozrieť na 90. roky v Taliansku, keď sa rozpadol systém politických strán v prospech nových hnutí. Môžeme sa pýtať, prečo skončil politický suverén transformácie v Slovinsku, prečo v Poľsku nie je súperom najsilnejšej pravicovej strany subjekt ľavicový, ale skôr pravicový. Ako to, že na Slovensku je niekoľko rokov hlavnou stranou ľavicový Smer a pravicová opozícia sa nedokáže konsolidovať, ale, naopak, drobí sa? Možno keby sa politici ODS a ČSSD dokázali poučiť zo zahraničných skúseností, pomohlo by im to v ich terajšej situácii. V Česku tak dnes stojíme pred otázkou, či sú politické strany užitočnejšie, zmysluplnejšie a lepšie ako ad hoc vzniknuté politické hnutia. Otázka však pravdepodobne prekračuje hranice jednej krajiny.
Pre sociálnu demokraciu bol volebný výsledok v roku 2013 pravdepodobne posledným varovaním pred nasledovaním cesty, ktorou prechádza jej hlavný rival ODS. Veď práve ODS bola od začiatku 90. rokov krok pred ČSSD, a teda politické následky niesla ako prvá. Vládu viedla už v roku 1992, ČSSD až v roku 1998. Krajských hajtmanov mala ODS už po prvých regionálnych voľbách v roku 2000, sociálna demokracia až o osem rokov neskôr. Občianskym demokratom sa zatiaľ vždy podarilo získať viac mandátov v lokálnych voľbách. Skrátka politickú zodpovednosť niesla vždy ODS skôr ako ČSSD, a len nedostatok sebareflexie ju vo voľbách v roku 2013 priviedol takmer na samotnú hranicu zvoliteľnosti. ČSSD má jedinečnú a pravdepodobne poslednú príležitosť reflektovať svoju politiku.
Čo sa stalo s ODS a ČSSD od októbrových volieb 2013? ČSSD sa skoro rozpadla, pre súperenie jej dvoch krídel. Občianski demokrati už majú nové vedenie, ktoré to však bude mať s obnovou veľmi ťažké. Sociálna demokracia je hlavnou vládnou stranou, ale ministrom vnútra sa stal jej volebný manažér, ktorý voľby prehral. Na posty námestníkov ministrov sú dosadzovaní aj ľudia, o ktorých píšu médiá pre ich minulosť negatívne. V primárnych voľbách do Európskeho parlamentu najúspešnejší sociálnodemokratický poslanec skončí až na deviatom mieste. Podobných príkladov je možné uviesť viac. Zdá sa, že ČSSD cestu za osudom ODS dotiahne až do konca.
Napriek tomu vývoj v ČSSD naznačuje jedno pozitívum. Ak by totálne rozštiepenie názorov postihlo politické hnutie, akým je Babišovo ANO, tak potom by sa rozpadlo. Politická strana skôr dokáže usporiadať svoje pomery a niesť politickú zodpovednosť. Monotematické a často populistické hnutia ako rýchlo vzniknú, tak aj rýchlo zaniknú. Zodpovednosť za svoje správanie na rozdiel od politických strán už nenesú.