Vojna za hranicou
Otázka, či Ukrajine naozaj hrozí občianska vojna, je už len otázkou sémantiky.
Politický zápas o budúcu podobu vzťahov Kyjeva s Ruskom a so Západom sa definitívne premenil na ozbrojený boj o moc. Navyše sa nebezpečne vyostrila hrozba chaotického rozpadu Ukrajiny, čo by z regionálnej nočnej mory nepochybne vyrobilo nočnú moru geopolitickú.
Hlavný rozdiel medzi Európou a Spojenými štátmi doteraz spočíval v tom, že kým Američania hľadali nejaké rýchle momentálne riešenie, Európania zdôrazňovali, že riešenie pre Ukrajinu musí mať dlhodobý a stabilný charakter. Cynizmus, s akým oficiálna moc v Kyjeve dopustila zradikalizovanie demonštrácií, aby si tak vyrobila alibi na ich násilné zlikvidovanie, všetko zmenil. Situáciu na Ukrajine treba riešiť tu a teraz, zároveň však treba riešiť dlhodobú ukrajinskú budúcnosť.
Moc Viktora Janukovyča definitívne stratila legitimitu ešte predtým, ako poslala na ľudí špeciálne jednotky. Stratila ju, keď ukázala, že nie je ochotná umožniť ani tie politické zmeny, ku ktorým sa sama zaviazala. Poslednou kvapkou bolo odmietnutie návratu ústavy zo súčasného prezidentského modelu k zmiešanému parlamentnému modelu spred roka 2004. Nezabúdajme, že práve to bolo spúšťačom poslednej vlny protestov, ktorá viedla ku krviprelievaniu.
Ak ani na strane opozície už nie je celkom jasné, kto za akú časť Ukrajiny vlastne hovorí, je to tiež čosi, k čomu najviac prispela vládna moc svojím zdržiavaním a hatením efektívnej dohody od novembra minulého roku až doteraz.
Volanie Krymu po pričlenení sa k Rusku a naopak, vyhlásenia západných častí krajiny (Ľvovská oblasť ako prvá), že sú oficiálne nezávislé od kyjevskej vlády, sú zrejme prvými signálmi konca Ukrajiny, ako sme ju poznali. Na pozadí brutálnosti, s akou sa vyostrila situácia v hlavnom meste, sú to však aj signály, že krvavý konflikt sa môže každým dňom rozrásť po celej krajine.
Agentúra Reuters ešte v utorok citovala vyjadrenia nemenovaných predstaviteľov EÚ, z ktorých jasne vyplývalo, že ani v Bruseli si nikto nerobí ilúzie o úlohe, akú tu od začiatku zohráva Vladimir Putin a Kremeľ. Je najvyšší čas, aby sa podľa toho začala správať aj naša európska diplomacia.
Jedna vec je priznať, že situácia nie je čierno-biela a poukázať pritom na radikálne nacionalistické elementy, ktoré sa v Kyjeve snažia využiť protiruské nálady v prospech svojich vlastných cieľov. Iná vec je skonštatovať, že tragédia je do veľkej miery dôsledkom imperialistickej politiky Putinovho režimu, ktorý vidí v Ukrajine jeden z kľúčových stavebných blokov na pokus o obnovu Sovietskeho zväzu v nejakej novej modernejšej podobe.
Únia už nemôže zostávať pri politike „ukecávania“ strán konfliktu, až pokým neodpadnú, alebo dokým sa konflikt nejako nevyrieši sám. Cielené osobné sankcie voči Janukovyčovi a ostatným vinníkom za toto krviprelievanie mali byť na stole už dávno. Dnes už treba hľadať riešenia občianskej vojny a hrozby rozpadu obra za našou východnou hranicou.