Zodpovednosť za pád
Štyri zápasy, štyri prehry, z toho jedna po samostatných nájazdoch. S takouto nelichotivou bilanciou hokejistov Slovenska na olympijskom turnaji nepočítal azda nik.
Do histórie vojde ako najhoršia pod piatimi kruhmi vôbec. Ešte sa nestalo, aby nevyhrali ani raz, hoci aj v Nagane 1998 a Salt Lake City 2002 sklamali. Tam sa však hralo iným systémom, NHL neuvoľnila hráčov na prvú časť turnaja. Výkony zverencov trénera Vladimíra Vůjteka akoby kopírovali nestále počasie v Soči – s výnimkou slnka.
Slovákom chýbala iskra, oduševnenie i radosť z hry. Pre objektivitu: predpokladanú optimálnu zostavu preriedili zranenia. Citeľne chýbali skúsení obrancovia Ľubomír Višňovský, Dominik Graňák, Michal Sersen i útočník Marián Gáborík. V Soči k maródom pribudli úzkoprofiloví centri Tomášovia Marcinko (v prvom zápase) a Kopecký (v druhom).
Ale aj bez nich si mala zostava s desiatkou hráčov z NHL poradiť so Slovinskom – pri všetkej úcte k súperovi. Mal síce len jedného hokejistu z NHL, útočníka Anžeho Kopitara, zatienil však neprebudené slovenské hviezdy. Ich herný kŕč kontrastoval so slovinskou ľahkosťou, hoci podľa mien to malo byť naopak. Tam sa začal pád.
Na chvíľu ho pribrzdila bezgólová remíza s Ruskom v riadnom hracom čase, prehra s Českom však znamenala koniec. Po ňom prišla najsmutnejšia pointa: tréner Vůjtek priznal, že nominácia nebola úplne jeho vec. Zasiahli do nej funkcionári, ktorí pred odchodom tvrdili, že prijmú zodpovednosť za umiestnenie – prezident Slovenského zväzu ľadového hokeja Igor Nemeček a Otto Sýkora, generálny sekretár zväzu i hlavný manažér reprezentácie. Aj keď o tom, či by s Miroslavom Šatanom hrala lepšie, alebo nie, si môže každý myslieť svoje.