Na vlásku
Poplach, ktorý prezident Putin vyhlásil jednotkám ozbrojených síl v západnej a centrálnej časti Ruska, a situácia na Kryme, kde ozbrojenci obsadili miestny parlament, neveštia nič dobré.
Aj keď analytici a diplomati, „vychádzajúc z racionálneho prístupu“, tvrdia, že obsadenie tohto polostrova by bolo čisté šialenstvo, je ťažké očakávať, čo pri rozhodovaní Moskvy preváži. Poučení minulosťou však vieme, že Rusko malo vždy imperiálne ambície. Obrovský paradox, že najväčší štát na svete neprestajne túži po ďalších a ďalších územiach, pričom nie je schopný spravovať ani tie, ktoré má, nikoho z mocných v Kremli zjavne netrápi. Ide o veľkosť. Aspoň v niečom môže mať Rusko pocit, že je prvé.
To, že pred 20 rokmi prišlo o značnú časť územia, ešte neznamená, že sa v týchto priľahlých krajinách nebude pokúšať obnoviť svoju sféru vplyvu. Najmä, keď ide o takú veľkú a ľudnatú krajinu, akou je Ukrajina. Ak by stratilo aj tú, zostali by jej už len spojenci typu Bieloruska či Kazachstanu a celá Euroázijská únia by stratila zmysel.
A keby aj Putin pripustil, že Ukrajina je už nenávratne stratená, stále je tu možnosť urobiť „trucpodnik“, ktorým by došlo aspoň k odtrhnutiu Krymu s prevažne ruskojazyčným obyvateľstvom. Napokon, nebol by to žiaden precedens. Trápi dnes azda niekoho osud odštiepeneckého Podnesterska, ktoré vďaka prítomnosti ruských vojenských jednotiek prakticky ovláda Moskva? Keď k tomu pripočítame Južné Osetsko a Abcházsko, dá sa povedať, že Rusi sú majstri tzv. zamrznutých konfliktov.