Na škodu sudcov
Od zamestnanca sa očakáva, že si bude zodpovedne a načas plniť jemu zverené úlohy. Inými slovami, že bude pracovitý. Ak nie, tak po upozorneniach môže nasledovať výpoveď.
Ak by sa rovnako postupovalo i v prípade sudcov, je zrejmé, že mnohí by už na svojich stoličkách dávno nesedeli. Súdne prieťahy, rozporuplné rozsudky, ale aj neadekvátne správanie v súkromí sú dôvodom, prečo verejnosť k nim prechováva takú nízku dôveru. Svojím konaním si sami podkopávajú autoritu.
Spravodlivosť je síce tou najvyššou cnosťou, lenže niektorí sudcovia akoby túto starú múdrosť opomínali. A možno je to len tým, že do funkcií sú vymenovaní doživotne. Mnohí svoje postavenie vnímajú tak, že už raz získané privilégiá im nikto nemôže odňať.
Zabúdajú, že oni predstavujú morálnu autoritu, oni by mali byť príkladom pre ostatných. Verejnosť preto očakáva ich etické správanie. Ich neschopnosť vypracovať poriadny etický kódex, ktorý by podrobne rozpracoval práva a povinnosti späté s výkonom ich profesie, je odrazom biedy panujúcej v našej justícii.
To, že sudcovia majú byť pracovití, múdri, ľudskí a odvážni (ako sa píše v návrhu zásad sudcovskej etiky) je predpokladom výkonu ich funkcie. Kódex by mal však stanovovať, ako postupovať v prípade porušenia týchto zásad. A to v kódexe nie je. Na škodu sudcov.