Posthelsinská Európa
Výsledok nedeľného referenda na Kryme je predvídateľný.
Hoci ruská strana si ešte ponecháva možnosť nájsť diplomatické riešenie, ktorého podstatou by však bolo faktické ovládnutie celej Ukrajiny prostredníctvom Krymu, návrh zákona predložený formálne opozičnou stranou Spravodlivé Rusko predpokladá možnosť pričlenenia akéhokoľvek nového územia k Ruskej federácii aj bez súhlasu dotyčnej krajiny, ku ktorej územie patrí.
V budúcnosti má na to stačiť „absencia efektívnej suverénnej štátnej moci, ktorá by chránila a dodržiavala práva a slobody občanov“, resp. absencia možnosti uzavretia medzinárodnej zmluvy. Na inkorporáciu nových území k Ruskej federácii má stačiť referendum usporiadané na danom území. Je samozrejmé, že návrh zákona sa nezamýšľa nad takými nepodstatnými detailmi, ako je možné usporiadať legitímne referendum na území, na ktorom absentuje efektívna štátna moc. Ďalšou alternatívou inkorporácie Krymu je prijatie osobitného ústavného zákona, ktorý zohľadní výsledky konkrétneho krymského referenda.
Kauza Krymu je však iba jedným z článkov reťazca udalostí, ktorými sa postupne likviduje systém medzinárodných vzťahov v Európe, nastolený po druhej svetovej vojne a potvrdený Záverečným aktom Konferencie o bezpečnosti a spolupráci v Európe, podpísaný v Helsinkách v roku 1975. Uvedený akt okrem iného konštatoval princíp nenarušiteľnosti hraníc medzi štátmi bez ich súhlasu, ako aj neprípustnosť ozbrojenej agresie medzi signatárskymi štátmi.
Významným článkom tohto reťazca bolo uznanie jednostranne vyhlásenej nezávislosti srbskej provincie Kosovo v roku 2008. O niekoľko mesiacov nasledovala rusko-gruzínska vojna, ktorá priniesla ruské uznanie „nezávislosti“ odštiepeneckých gruzínskych provincií Abcházsko a Južné Osetsko. Prípad ukrajinského Krymu do značnej miery obsahuje analógie s vývojom v srbskom Kosove a v gruzínskych regiónoch. Uvedené prípady spája to, že separatizmus bol dôsledkom vnútorného etnicky motivovaného separatizmu kombinovaného s násilnou revoltou a tlakom vonkajšieho prostredia.
Zároveň sa však Krym od Kosova a Abcházska, resp. Južného Osetska odlišuje. Teritoriálna autonómia Krymu nebola ukrajinskými úradmi obmedzovaná, resp. spochybňovaná, podobne sa neobjavili ani na Kryme, ani v juhovýchodných oblastiach Ukrajiny sťažnosti na perzekúcie rusky hovoriacich občanov.
Súčasný konflikt na Kryme nie je dôsledkom etnických čistiek ako v prípade spomínaných regiónov, kde sa zločinov a neprimeraných násilností voči civilnému obyvateľstvu dopúšťali všetky zúčastnené strany. Správy o násilnostiach počas demonštrácií ruskojazyčného obyvateľstva v Simferopoli napokon dementovala aj ruská strana, hoci sa stali zámienkou na vyslanie ruských vojsk na Ukrajinu. Preto je problematické argumentovať, že impulzom na vystúpenie krymských Rusov sa stal náhly strach z prenasledovania v dôsledku zosadenia bývalého ukrajinského prezidenta Viktora Janukovyča.
Vladimir Putin na tlačovej konferencii 4. marca 2014 vyhlásil, že Rusko si vyhradzuje právo použiť silu na ochranu rusky hovoriaceho obyvateľstva Krymu. Znamená to, že najväčší európsky štát legalizoval budovanie exteritoriálnych inštitucionálnych väzieb na etnickom princípe a takisto si vyhradil možnosť použiť násilie na etnickom princípe prakticky v akomkoľvek prípade. Týka sa to aj práva na zmenu hraníc na etnickom princípe. Pritom sa Ruská federácia ani nesnažila pozmeniť argumentáciu, pripomínajúcu argumenty v prospech Mníchovskej dohody.
Udalosti na Ukrajine znamenajú, že svet a Európa sa dostali na pokraj novej studenej vojny. Ak v minulosti sa frontové línie tejto vojny prekrývali so štátnymi hranicami, v súčasnosti prebiehajú vnútri územia takých štátov, akými sú Moldavsko, Ukrajina alebo Krym. Napokon črtajúce sa kontúry posthelsinskej Európy naznačujú, že aj bez potenciálnej vojenskej konfrontácie budeme na Európu, akú sme poznali doteraz, spomínať ako na „belle époque“.
Krátené. Text bol v plnom rozsahu uverejnený na www.jetotak.sk