Pestrá povolebná mapa
Výsledky prvého kola prezidentských volieb nemôžu nechať nikoho na pochybách, že na slovenskej politickej scéne nás čakajú obrovské zmeny.
Od samého začiatku bolo jasné, že okrem tradičnej súťaže o najvyšší ústavný post sa v kampaniach rozvíjali aj ďalšie samostatné politické príbehy. Ak v tejto chvíli abstrahujeme a nebudeme špekulovať o budúcnosti Andreja Kisku, ktorý si svoj hlavný politický boj zvedie o necelé dva týždne v druhom kole volieb, tak najzaujímavejšie sú motivácie a ambície troch kandidátov – Heleny Mezenskej, Gyulu Bárdosa a Radoslava Procházku.
Najsilnejším impulzom jedinej ženskej kandidátky uchádzať sa o prezidentský úrad boli prekvapujúce výsledky novembrových regionálnych volieb v banskobystrickej župe. Ona ako jediná z parlamentných politikov priznala, že proti Marianovi Kotlebovi nič nemá a hodnotiť ho bude podľa výsledkov jeho práce.
V jej politickej optike, keď svet politiky je synonymum bezbrehého rabovania verejných zdrojov, sa stal extrémistický politik prijateľným len preto, že ešte nemal možnosť obohatiť sa. Napokon Mezenskej výsledok nijako výrazne nezaujal. Kritici nášho politického systému sústredení okolo nej dostali možnosť presvedčiť sa, že získať dôveru frustrovanej, apatickej a znechutenej časti verejnosti, ktorú sklamali spoločenské pomery na Slovensku, je náročné a oni nemôžu hovoriť v jej mene.
Dôvod kandidatúry Gyulu Bárdosa sa v mnohom podobá motivácii Ivana Gašparoviča pred prezidentskými voľbami v roku 2004. Gašparovičovo HZD ani SMK, ktorého je podpredsedom Bárdos sa v parlamentných voľbách predchádzajúcim voľbám prezidenta tesne nedostali do parlamentu, a tak sa im výrazne znížil priestor na prezentáciu v médiách. Prezidentské voľby a kampaň pred nimi mali tento hendikep eliminovať. Bárdosova kandidatúra ukázala, že s SMK treba naďalej rátať a z nízkeho zisku spoločného kandidáta Ľudovej platformy Pavla Hrušovského možno odvodzovať, že voliči Mostu-Híd maďarskej národnosti uprednostnili práve Bárdosa pred odporúčaním vedenia strany.
Išlo tak o neoficiálnu podporu kandidátovi konkurenčnej národnostnej strany, čo spolu s explicitnou podporou Mostu-Híd Józsefovi Bérenyimu v druhom kole regionálnych volieb v trnavskej župe naznačuje, že obe strany majú oveľa viac spoločné, ako by sa mohlo na prvý pohľad vzdať. Fúzia sa môže stať nevyhnutnosťou po rozbehu nového politického subjektu, ktorého vznik sa očakáva od neformálneho víťaza prvého kola prezidentských volieb Radoslava Procházku.
Procházka ako služobne mladý politik a erudovaný ústavný právnik zažiaril v televíznych diskusiách, predpovedala sa mu úspešná politická budúcnosť, ale po svojom odchode z KDH sa dostal do politického vákua. Riešenie patu, ktorý si zvolil, prezidentskou kandidatúrou vyznievalo spočiatku rozpačito. Kandidovať na hlavu štátu vo veku krátko po štyridsiatke, a to v krajine, kde vážnymi prezidentskými kandidátmi boli vždy ľudia buď so šedinami vo vlasoch, alebo aspoň s bohatou politickou kariérou, sa javilo ako vopred prehratý boj.
Nepopierateľný Procházkov úspech v prvom kole volieb však ukazuje, že slovenská verejnosť je otvorená novým podnetom a dokáže podporiť na úrad prezidenta aj politickú osobnosť, ktorá dokáže zrozumiteľne a zároveň reálne pomenovať problémy spoločnosti. Pritom jej vek a politické zásluhy nezohrávajú dôležitú rolu. Procházka má v rukách veľkú dôveru, ale aj vysoké očakávania verejnosti. Zakladať a viesť politickú stranu je tímová práca, čas ukáže, ako sa s tým dokáže tento sólo hráč vyrovnať.