Hra na jeden národ
„My sme jeden národ!“ zaburácal pred plnou kremeľskou sálou Vladimir Putin počas utorkového prejavu. Mal tým, samozrejme, na mysli obyvateľov Krymu, ktorí sa v nedeľnom referende vyjadrili, že chcú byť súčasťou Ruska.
Ich žiadosti prezident rád vyhovel, napokon keď si 86 % občanov Ruskej federácie myslí, že Krym je ruským územím, a 92 % je za jeho pripojenie k Rusku, nemohol ani inak, však áno.
Z vlastnej histórie vieme, že formovanie národnej identity je veľmi komplikovaný proces. Na jej utváranie má vplyv mnoho faktorov a upevňuje sa časom. Napríklad ako vo svojej knihe Krajina bez vlastností píše Robert Menasse, v susednom Rakúsku ešte roku 1956, čiže 38 rokov od vzniku prvej republiky a 11 rokov od konca druhej svetovej vojny, až 46 % obyvateľov vyjadrilo názor, že Rakúšania „patria k nemeckému národu“. Trvalo ďalšie desaťročia, kým sa Rakúšania identifikovali ako samostatný národ. No ešte na začiatku 90. rokov 34 % súhlasilo s výrokom: „Anšlus (pripojenie Rakúska k nacistickému Nemecku roku 1938) konečne opäť priniesol prirodzené spojenectvo s nemeckým národom.“
Prečo o tom píšeme? Lebo určité paralely sú viac ako zrejmé. Identita obyvateľov Krymu a ďalších východných regiónov je 23 rokov po osamostatnení Ukrajiny veľmi krehká. Svoj podiel na tom má aj dosiaľ nie veľmi úspešná ekonomická transformácia. Vyhliadky „na lepší život“ pod vlajkou iného štátu ju ešte viac oslabujú.
Veľmi dobre to vie aj Putin, znalec histórie. Zlá ekonomická situácia na Ukrajine a neochota Západu riskovať pre ňu svoj blahobyt a bezpečnosť vytvorili ideálnu príležitosť, aby ruský prezident „konal“. Nikdy sa nevyrovnal s rozpadom Sovietskeho zväzu, čo bolo zrejmé aj z jeho prejavu, keď hovoril o jednotnom priestore bývalého ZSSR a o tom, že Rusi sú najrozdelenejší národ na svete. To môže mať ešte mnohé konzekvencie.
V princípe totiž existujú dve chápania pojmu národ: podľa toho prvého, vychádzajúceho z nemeckej romantickej tradície, je to jazykové a kultúrne spoločenstvo. A potom je tu druhý prístup: národ ako štát, v ktorom sú každému garantované jeho občianske práva a slobody. Je zrejmé, ktoré chápanie je Putinovi bližšie. Pre pána Kremľa je Rusom každý, kto hovorí po rusky.
To znamená, že po veľmi úspešnej operácii na Kryme, ktorý padol Rusom do náručia bez jediného výstrelu, by sa mali mať na pozore južné a východné oblasti Ukrajiny, ako aj štáty predstavujúce pre Rusko tzv. blízke okolie. Predovšetkým Kazachstan, kde žije 4,4 milióna etnických Rusov, Uzbekistan (1,6 milióna) a Bielorusko (785-tisíc). A niektorí sa prihlásia aj sami, napríklad odštiepenecké Podnestersko.
Putin testuje, kam až môže zájsť. A keďže vie, že Západ sa bojí akéhokoľvek rastu napätia, rozširovaniu jeho impéria nik nezabráni. Nič na tom nezmenia dosiaľ bezzubé sankcie USA a EÚ. V danej situácii je Putin tým, kto rozdáva karty, a tí druhí len (značne oneskorene) reagujú. To, že pritom nahlas vykrikuje, že Západ sa ho snaží zahnať do kúta, je iba súčasť hry.