Obchod s porcelánom
Ukrajinská dočasná vláda v pondelok nariadila odsun ukrajinských vojakov z územia Krymu.
Po tom, čo sa ruské jednotky cez víkend zmocnili takmer všetkých ukrajinských vojenských základní, policajných staníc a jedinej ponorky v ukrajinskom arzenáli, je to už len záverečné gesto, spečaťujúce porážku.
Niežeby azda Ukrajincom zostávalo na výber aj čosi iné. Vojenská konfrontácia by, samozrejme, hrozila katastrofou. Ruské jednotky, zhromaždené pozdĺž východnej hranice Ukrajiny, sú početné a evidentne pripravené konať.
V Kyjeve môžu dnes premýšľať akurát tak o tom, ktorá z provokácií v Donecku či Charkove môže ruskej generalite poslúžiť ako dôvod na ďalší vstup na ukrajinskú pôdu. Prípadne či sa v Moskve jednoducho nerozhodnú „vyslyšať volanie zúfalých krajanov“ podľa krymského vzoru aj v uvedených ruskojazyčných regiónoch.
Európska únia je medzi dvoma mlynskými kameňmi. Hoci sa hovorí o novej studenej vojne, realita globalizovanej ekonomiky je iná, ako bola realita pred pádom Berlínskeho múru. Sankcie proti vybraným ľuďom z okruhu Vladimira Putina – zmrazenie ich majetku a zneplatnenie ich víz – boli tou ľahšou časťou. Plošné hospodárske sankcie voči Rusku by boli celkom iný „level“. Je prakticky nemožné, aby takéto sankcie nezasiahli aj tých, ktorí by sa k nim uchýlili. A nejde iba o biznis.
Ekonomické predpovede o zotavovaní sa starého kontinentu z krízy sú jedna vec. Realita, v ktorej žijú bežní Európania, je a ešte nejaký čas bude iná. V ich realite ešte stále prevažuje desivá nezamestnanosť, ktorá zahŕňa aj veľkú časť populácie mladých ľudí. Samotná kríza, ale v mnohých štátoch aj spôsob, akým ju chcú vlády poraziť, vyústili do nebývalej miery nedôvery v staré politické elity.
V praxi sa to odzrkadľuje napríklad v náraste popularity krajnej pravice a rôznych „antipolitických“ politických združení (z ktorých sa väčšina aj tak skôr či neskôr zaradí k extrémnej pravici). Odzrkadľuje sa to tiež v masívnych sociálnych protestoch, aké sú vidno napríklad v Madride. A do tretice nárast nedôvery posilňuje separatistické tendencie po celej Európe.
Očakávať, že sa v takejto situácii európski lídri zvlášť radostne poženú do akcií namierených proti Putinovi, ale zasahujúcich aj ich vlastné obyvateľstvo, vyžaduje veľkú mieru politického romantizmu. Niektorí ukrajinskí politici si vraj neoficiálne ťažkajú na opatrnosť únie v porovnaní so Spojenými štátmi, čo sa sankcií proti Rusku týka. Podobne sa podľa BBC v súkromí vyslovujú aj niektorí americkí predstavitelia.
Nuž hej, je pravda, že lídri EÚ sa na jednej strane snažia ukázať Putinovi, ako veľmi, ale naozaj veľmi sa hnevajú, na druhej strane však pritom našľapujú opatrne, ako v obchode s porcelánom. Pri porovnávaní so Spojenými štátmi len treba porovnávať porovnateľné: tak napríklad, kedy USA naposledy zasiahli – aspoň verbálne, nieto ešte sankciami – proti niektorým monarchistickým klanom a ich stredovekým režimom na Arabskom polostrove?