Čierno-biely svet
Emócie vybičované až do krajnosti a ochota nenávidieť každého, kto nemá rovnaký názor, vyvolali v našej spoločnosti takú polarizáciu, aká tu už dávno nebola.
So záchvatmi kolektívneho šialenstva, ktoré z názorových oponentov vytvárajú úhlavných nepriateľov, sa človek stretáva na každom kroku a nestačí sa diviť.
Atmosféra, ktorá momentálne vládne na Slovensku, vyvoláva dojem, akoby sa u nás schyľovalo priam k revolúcii. Tí, čo sa však snažia prezidentské voľby prezentovať ako boj absolútneho dobra s absolútnym zlom, akoby dodatočne potrebovali legitimizovať samých seba tým, že získajú ten pravý punc revolucionárov. Lenže toto nie je rok 1989 ani rok 1998, keď sa zásadným spôsobom menil charakter politického režimu. Tu a teraz ide „len“ o voľbu prezidenta.
Oneskorení revolucionári preto zbytočne stavajú barikády. Tak ako Fico nie je Mečiar, ani Kiska nie je stelesnením absolútneho dobra. Sú len naším obrazom – a ten nie je ideálny. To, že málo čitateľný kandidát odpudzuje jedných a ten druhý, až príliš známy, vyvoláva nevôľu druhých, nedáva nikomu oprávnenie na pocit morálnej nadradenosti. Môžeme si navzájom vyčítať skutočné i domnelé hriechy oboch kandidátov, no to ešte neznamená, že pre odlišný názor budeme tými druhými opovrhovať. Každý má právo vybrať si. Len sa pritom vyvarujme čierno-bieleho videnia sveta.