Keby bolo...
Ak je niečo zadarmo, tak to väčšinou považujeme za natoľko samozrejmé, že predstava akejkoľvek zmeny nás hlboko irituje.
Napríklad na Slovensku, na rozdiel povedzme od Spojených štátov, je vstup do národných parkov zadarmo. Keď sa začne debata o možnom spoplatnení, u mnohých sa v podvedomí spustí alarm. Čo je na druhej strane celkom prirodzené, lebo Európa a Amerika, napriek mnohým podobnostiam, majú odlišný prístup k otázke, čo by malo a čo by nemalo byť všeobecne dostupné.
A tak sa u nás platí len za výstup na niektorý z tatranských štítov. Aj keď ide predovšetkým o bezpečnosť turistov – liezť môžu naraz len tri osoby v sprievode horského vodcu – 255-eurový poplatok sa vidí mnohým privysoký, a preto by ho chceli zrušiť.
Po slovenských horách chodí už teraz dosť „samovrahov“, ktorí úplne zbytočne riskujú svoj život a zamestnávajú záchrannú službu. Nie je preto dôvod, aby k nim pribudli ďalší. Na Gerlachovský či Lomnický štít nevedie žiadna označená cesta, takže v neprehľadnom skalnom teréne bežný turista poľahky zablúdi. Nehovoriac o nepriaznivom počasí, ktoré môže robiť problém aj skúseným horským vodcom.
Je teda voľný výstup na Gerlach azda nejaký druh nárokovateľného práva, ako povedzme bezplatné vzdelanie? Nie je! Kto má potrebu zdolať náš najvyšší vrch, musí siahnuť do vrecka.
Voskovec a Werich v jednej svoje piesni veľmi presne vystihli ľudskú povahu: keby bolo to, čo nie je a nebolo to, čo je, tak by sme boli všetci spokojnejší. Ale keďže úplne všetci spokojní byť nemôžeme, ide o to, aby bolo čo najmenej tých nespokojných…