Roľa dedičná na predaj
Pôda má opäť vysoký kurz. V politike aj v očiach miliónov drobných vlastníkov.
Pre státisíce ľudí je neraz posledným majetkom, ktorý môžu zhodnotiť. Vnuci sú odhodlaní predať zem, na ktorú často krvopotne zarábali ich prastarí rodičia v amerických baniach. Prečo?
Preto, lebo poľnohospodárska pôda väčšine vlastníkov málo vynáša, hoci nájomné za hektár je už v úrodných oblastiach bežne 130 eur. Ale čo je to za peniaz, keď ľudia vlastnia neraz menej ako hektár a na parcelu pripadá 12 až 15 vlastníkov? Vtedy je východiskom predaj. Kto dá viac, víťazí.
Keď v roku 2004 vstúpilo Slovensko do Európskej únie, poľnohospodári bili na poplach. Báli sa, že bohatí západoeurópski investori im skúpia polia, na ktorých hospodária. S Bruselom sa dohodlo na dva razy desaťročné moratórium na predaj pôdy cudzincom. Bola to ochrana na vytrenie očí.
Farmy so zahraničnou kapitálovou účasťou majú v rukách možno už pôdu na stotisíc hektároch. Teraz má situáciu spasiť zákon o nadobúdaní vlastníctva k pôde. Toľko ho pripravovali, až im utiekol horúci prvomájový termín.
Z predaja pôdy sa stala politika. Aj liberálom odrazu záleží, do čích rúk sa dostane roľa dedičná. Horúca parlamentná diskusia o osude pôdy a slovenského poľnohospodárstva však mala byť podstatne skôr. Nie vo chvíli, keď skrachované podniky ako malinu kupujú zahraniční investori. Ony sú kľúčom k pôde.