Komunálne paradoxy
Svet je plný paradoxov. Samosprávy boli minulý rok nútené šetriť a aj šetrili - odkladali dlhodobé investície, len aby sa deficit verejných financií dostal na požadovanú úroveň.
Eurostat mal však na kreatívne účtovníctvo vlády iný názor ako Kažimír a spol., a tak budeme nútení zatiahnuť dlhovú brzdu, čo sa opäť odrazí na hospodárení obcí.
Tie budú musieť ďalej kresať a škrtať. V praxi to znamená, že školy zostanú neopravené, obce v noci zahalí tma a kosenie verejných priestranstiev bude závisieť od dobrej vôle občanov.
Výčitka, že obce nešetrili dostatočne, lebo zvyšovali mzdy, je pokrytecká – učiteľom a ostatným zamestnancom v regionálnom školstve museli zvýšiť platy zo zákona, pričom tieto výdavky tvoria v mnohých z nich rozhodujúcu položku v rozpočte.
A keďže výnos z podielových daní ani zďaleka nesplnil očakávanie obcí, tie sú na hrane svojich existenčných možností.
V podstate existujú len dve riešenia – buď obce zvýšia dane, čo sa z pohľadu starostov a primátorov v roku volieb rovná samovražde, alebo vláda konečne spustí komunálnu reformu. Materiál splnomocnenca vlády sa na zasadení Dzurindovho kabinetu objavil už v roku 2004, no doteraz sa v tomto smere nič neudialo.
Slovensko nie je je také bohaté, aby si mohlo dovoliť živiť zástupy poslancov a pri celkovom počte 2 887 obcí je zrejmé, že mať starostu v každej dedine je tiež luxus. Šetriť treba tam, kde sa to dá.