Stratení v bohatom meste
V nedeľnej televíznej debate sa reč stočila aj k eurofondom.
Predseda Bratislavského kraja Pavol Frešo vyhlásil, že z fondov treba budovať veci trvalé ako diaľnice a nie pracovné miesta, ktoré zmiznú, keď sa minú dotácie. Prítomný zástupca vládnej strany, minister zahraničných vecí Miroslav Lajčák nemal ďaleko od súhlasu. Nuž ako inak. Obaja pozerajú na krajinu z výšky. Z nej sú pásy autostrád neprehliadnuteľné, no zatrpknutosť nezamestnaných sa ľahko stratí.
Frešova nechuť k dotovanej zamestnanosti nie je chvíľková. Bratislavský kraj nemá veľké pochopenie pre investovanie do verejnoprospešných prác. Vie to aj pani Janka z Petržalky. Nezamestnaná je už pár rokov, vysoká škola a dva jazyky jej na pohovoroch s potenciálnymi zamestnávateľmi nepomáhajú.
Má vyše päťdesiat. Chce sa zapojiť aspoň do nejakého obecného alebo regionálneho programu služieb či dobrovoľníckej činnosti. No úrad práce takmer nič neponúka. Už interpelovala starostu aj župana. Všade iba pokrčili plecami, že za to môže nastavenie eurofondov. Štatistiky má pani Janka v malíčku.
Tie potvrdzujú, že naše hlavné mesto majú tí, čo rozhodujú o financovaní programov aktívnej politiky zamestnanosti, takpovediac v paži. Pre hnev nevidí, že nielen Bratislavu. Ak na politiku zamestnanosti okrem dofinancovania eurofondov nedávame svoje peniaze, o čom inom to svedčí? Nik nám nezakazuje financovať ju z vlastných zdrojov. Okrem nás samých. Tých, ktorých na aktívnych opatreniach trhu práce zaujíma len to, koľko osôb a na ako dlho dostanú z evidencie nezamestnaných. Ich pohľad ústi do záveru: neoplatí sa.
Petržalka je v tabuľke nezamestnanosti okresov niekde naspodku. Aj ľudí v hmotnej núdzi má pomerne málo. No ľudí bez práce je tu veľa – vyše 4 200. To je viac ako v mnohých okresoch s vysokou nezamestnanosťou, napríklad v okrese Levoča. Do „aktívnych opatrení“ však v Petržalke zapojili iba 31 ľudí. V Levoči je to takmer tridsaťkrát viac.
Okresy ako Levoča nepochybne potrebujú ich financovanie. So zapojením sa do aktívnych opatrení totiž stojí a padá časť dávky zvaná aktivačný príspevok. Len krkavčia povaha by bola proti tomu, aby prostriedky na aktiváciu šli v prvom rade tam, kde sú bez práce celé rodiny a kde zachraňujú od hladu. Je to však jediný zmysel malých obecných prác, dobrovoľníckej činnosti či účasti na vzdelávaní?
Pani Janka nie je sama, kto sa dožaduje „aktivácie“, hoci nemá hladový motív. Jej manžel pracuje a žijú v akom-takom štandarde. No pre jej generáciu život bez roboty stráca normálnosť. Vlastný zaslúžený príjem, hoci malý, potrebuje pre pocit autonómie, slobody a dôstojnosti. To, že ju nepotrebuje obec ani kraj, znásobuje jej poníženie. Pre Janku a pre ďalších nezamestnaných Petržalčanov by bol plusom každý týždeň a mesiac, kedy by mali prácu, kolegov, účasť na niečom a svoj príjem. Aj dočasné dotované zamestnanie či vzdelávanie by im naplnilo život.
Ak by sa ich Pavol Frešo opýtal, pripomenuli by mu, že na práci budovaná sebaúcta trvá a zlepšuje ľudský život i po skončení zamestnania. To však nevidno z výšky riadiacich pozícií, ktoré rozoznávajú iba hrubé čiary diaľnic a čísiel v štatistikách.