O miznutí vecí
Väčšinu spoluobčanov prekvapila správa, že sa z ministerstva hospodárstva stratilo asi 20 osobných áut.
Totiž prekvapilo ich skôr to, že sa našli, alebo, presnejšie povedané, že sa na ministerstve vôbec zistilo, že tam akosi nie sú.
Niekomu môže pripadať tento počet zmiznutých dopravných prostriedkov pomerne veľký. Určite nie je zanedbateľnou veličinou fakt, že by sa nimi dalo aj na dlhšiu vzdialenosť prepraviť takých dvadsať úradníkov (ak by autá vyzerali ako nové) alebo sto bežných občanov (ak by vyzerali ošarpanejšie).
Ale radoví občania sa autami, ktoré patria ministerstvu, zvyčajne neprepravujú. Lebo iba veľmi ťažko po nich príde z ministerstva nejaké ošarpané auto, aj keby už trištvrte hodiny márne stáli v daždi na trolejbusovej zastávke. Aspoň mne sa nič také dosiaľ nestalo. Hoci som dúfal, vždy som doteraz iba zmokol.
Na to, aby auto predsa len nejako vyzeralo, si každý minister, napríklad aj ten pre školstvo, dáva veľký pozor! Prirodzene, nedá sa celkom tvrdiť, že obyčajný človek by takým autom nemohol jazdiť. Napríklad ak ho ako vraj načisto opotrebované od ministerstva v dobrej viere odkúpi.
No dobrá viera neznamená, že by mu polícia nemohla takto podvodne získané auto zhabať. Veď na nijakom ministerstve nemôže byť fakticky nič, čo by bolo skutočne až také opotrebované. Nielen každé auto, ale aj sám minister sa spravidla mení raz za štyri roky. Teda určite sa nič vážne nedeje, a ak na tom je niečo znepokojivé, potom iba to, že isto nejde o celkom obyčajnú situáciu, ako keď si napríklad niekto nadránom zabudne u frajerky bicykel.
Samotné zmiznutie dvadsiatich automobilov už slovenskú verejnosť prekvapovať nemôže. Pri zmiznutých autách ide o obyčajné spotrebné predmety, ktoré majú spolu hmotnosť nejakých 40 ton. Rovnako už na Slovensku nikoho neprekvapuje ani nedávne zmiznutie veľkého lietadla, ktoré malo vyše dvesto ton a ktoré napokon zmizlo kdesi nad rozľahlým oceánom.
Hocikto, ak si to celkom laicky porovná s objemom a hmotnosťou slížov, makarónov a múky z podpory EÚ pre slovenských chudobných, ktoré pred troma rokmi zmizli zo suchozemskej železnice a kde išlo o takých 3 500 ton, poľahky uzná, že 40 ton motorových vozidiel nepredstavuje veľké alebo iracionálne čísla. Veď na Slovensku už miznú aj iné veci: niekoľkohektárový les z bratislavskej Koliby, pôda zo slovenských polí (ktorá voľne uniká do zahraničia), 70 kilogramov platiny…
Napokon už dávnejšie niekto z pozitívne orientovaných kresťanských strán spozoroval amfiteáter pri bratislavskom Horskom parku. Netrvalo dlho a bol kdesi v transcendentne. PKO sa vraj tiež onedlho stratí vo večných loviskách konzervatívnych investorov, aj keby ľavicovejší poslanci mesta ako anjeli tancovali na špičke ihly.
To, že dnes už má mnoho vzácnych pamiatok iba spirituálnu hodnotu, je takmer isté. Smutné je už len to, že sa na podobné miznutie vecí nehľadí ako na dajaký dych vyrážajúci zázrak, ale ako na samozrejmosť.