Zemetrasenie
Víkendový euromaratón prekreslil politickú mapu Európy. Síce na nej stále dominuje čierna farba ľudovcov, no zároveň hrá aj mnohými inými odtieňmi označujúcimi euroskeptikov, nacionalistov a populistov.
Ich úspech vo voľbách do Európskeho parlamentu (EP) sa síce očakával, napriek tomu ich víťazstvo v troch zo štyroch najväčších krajín, spolu s výraznými výsledkami extrémistov v Dánsku, Fínsku, Maďarsku či Rakúsku vyvoláva otázku, čo to bude pre spoločnú európsku politiku znamenať.
Na založenie frakcie v EP stačí síce len 25 poslancov, čo napr. nie je žiadny problém pre Národný front, zároveň v nej však musia byť zastúpené strany zo 7 krajín, čo už môže byť problém. Pri súčasnej nevraživosti, ktorá panuje medzi Národným frontom a britským UKIP, je spolupráca medzi týmito subjektmi len ťažko mysliteľná. A predstava, že by sa francúzski nacionalisti spojili s gréckym Zlatým úsvitom, či osamelým nemeckým neonacistom Udom Voigtom, zostáva skôr v rovine teoretických úvah.
Utešovať sa však tým, že antagonizmy medzi týmito stranami sú také veľké, že nedokážu spolupracovať, by bolo zľahčovaním situácie.
Mainstreamové strany, ktoré viac ako polstoročie budovali Európu, čaká ťažké obdobie. Pod tlakom rétoriky extrémnej pravice s veľkou pravdepodobnosťou aj oni začnú meniť svoju politiku. Určite už nebudeme počúvať slová o tom, že potrebujeme „viac Európy“, ako bolo zvykom doteraz. A namiesto toho sa začne viac hovoriť o prehodnotení imigračnej politiky či o zneužívaní sociálneho systému.
Po každom zemetrasení, a tieto eurovoľby zemetrasením boli, je možné opraviť dom. A tak je to aj s naším spoločným európskym domom. Podstatné bude, aby sme pod tlakom extrémistov z neho nezačali vyberať základné kamene, na ktorých stojí. To by bol začiatok konca zjednotenej Európy.