Demokracia troch opíc
Ak by sa mal prístup našich politických elít k volebným zákonom zjednodušene rozdeliť do hlavných prúdov, boli by to asi tieto dva.
Prvý by bol charakterizovaný vetou: „Nemá zmysel zákonom zakazovať veci, ktoré aj tak všetci robia.“ Druhý prístup by mohlo stelesniť heslo: „Dôležité je, aby aspoň na papieri vyzeralo všetko v poriadku.“
Nemá zmysel hádať sa, ktorý je škodlivejší. Oba vedú k rovnakému výsledku. Podvádzať sa bude ďalej, rozdiel bude iba v tom, či sa politici budú pritom cítiť ako tí, čo nekladú zbytočné prekážky „ľudskej prirodzenosti“, alebo sa budú tváriť ako tie slávne tri opice, ktoré nevidia, nepočujú a mlčia.
Samozrejme, že všetky volebné obmedzenia nie sú rovnako dôležité pre demokraciu. Napríklad žiadne voľby nebudú férovejšie iba preto, lebo pri nich bude platiť 48-hodinové moratórium, ako to navrhuje ministerstvo vnútra. Férovosť volieb analogicky nezmení ani protinávrh opozície zrušiť moratóriá en¤bloc ako zbytočné.
Podobne budeme asi náchylní na chápavý prístup k zberu podpisov pre vstup do volieb. Samozrejme, chápavým prístupom sa nerozumie úplná ľahostajnosť k tomu, či kandidát nazbieral dosť podpisov, ale skôr snaha dať mu prípadnú šancu na doplnenie. Naopak, zásadná a vážna diskusia musí byť okolo finančných limitov volebnej kampane. Každá kampaň si nejaké peniaze vyžaduje a zákonné limity by mali zaručovať aspoň približne rovnaké šance pre všetkých.
Vieme, aká je realita: je ako preteky v zbrojení. Súperiace strany nahlas priznávajú iba toľko zbraní, koľko im povoľujú medzinárodné dohody, všetci však vedia, že v skutočnosti je to oveľa, oveľa viac. A tak všetci ozlomkrky zbroja ďalej, pod absurdným heslom, že obranyschopnosť je dôležitejšia ako mierový svet…
Zákonné obmedzenia volieb naozaj nie sú rovnocenné, čo sa týka ich dôležitosti pre demokraciu. Náš problém je však v niečom inom. U nás sa totiž nedodržiava a porušuje úplne všetko. A beztrestne.
Dokiaľ jedného pekného dňa nebude u nás niekto vylúčený z volieb za to, že klamal o peniazoch, ktoré vrazil do kampane, alebo že viedol kampaň dávno pred jej zákonným začatím, dokiaľ sa u nás nezaskvie prvá exekútorská pečať na vstupe do sídla nejakej podvodníckej politickej strany, dovtedy sú všetky debaty o tom, čo povoliť a v čom pritvrdiť, zbytočné.
Aj keby to malo priam znamenať, že napríklad z prezidentských volieb budú prví štyria či piati kandidáti vyradení ako nežiaduci a líšiaci sa iba v tom, o koľko ktorý z nich presne klamal, pre demokraciu u nás by to bola omnoho menšia ujma, ako sú zákony, z ktorých sa každý smeje. A politické strany, ktoré veľmi dobre vedia, nakoľko si môžu navzájom dôverovať, a preto, pre nič iné, sa do krvi hádajú o „spravodlivé“ a „proporčné“ zastúpenie v príslušných komisiách na skúmanie čistoty volieb.
Ideálom bude ďalšia komisia, v ktorej budú pekne proporčne sedieť slepá, hluchá i nemá opica. Taká komisia bude mať iba jednu úlohu: strážiť demokraciu troch opíc. Tú našu.