Napustime si vaňu!
Dobrá správa: vláda chce zvýšiť minimálnu mzdu. Hurá!
Ľudia si vraj budú dokonca môcť dať o jednu vaňu za mesiac viac a občas dokonca vycestovať vlakom aj sto kilometrov za rodinou. A že fajn.
A potom taký vypočutý rozhovor: „Kamarát, vieš čo to je padnúť na dno? To máš tak 800 až 1 200 eur, to zarobí chudera poštárka“…
Nezarobí. O takých platoch väčšina ľudí, kamarát drahý, môže iba snívať… No a tak mi napadlo, či tu tí s plnými šrajtofľami vôbec vedia, ako väčšina ľudí žije. Že nesnívajú o plnej vani ani o výlete vlakom niekam do Hornej Dolnej za rodinou, ale o zaplatenej elektrine, plyne, o tom, aby mali čo jesť, piť a obliecť svojim deťom, o tom, aby mali na cestu autobusom k lekárovi a potom, keď vystoja stoosemdesiatsedem radov v čakárni a lekárni, aby mali na lieky.
Poštárky sú rady, že majú fleky a dennodenne sa vláčia zaprášenými mestami a dedinami, zvonia pri bránach, nechajú sa naháňať psami, a napokon, keď sa unavené dovlečú domov, sú asi rady, že za ten mizerný plat, ktorý dostávajú, majú vôbec akú-takú robotu.
Prechádzame sa tu po dne takmer všetci. Spod kríkov dennodenne ako hady vyliezajú bezdomovci, po staniciach, zástavkách a parkoch sa potulujú žobráci a na niektorých internetových stránkach mladé mamičky vypytujú šatstvo alebo potraviny pre deti.
Jeden z najzaujímavejších modranských keramikárov mi priniesol svietnik, aby si mohol kúpiť kura. Dala som mu gastrolístky. Včera mi priniesol vázičku, ale opäť som na ňu nemala. Nemala som ani gastrolístky, tak som mu v rozpakoch strčila demänovku, aby si nemyslel, že som lakomá, nevedela som mu povedať, že na vázičku nemám, poslala som ho ďalej, niekto v Modre si hádam tu vázičku kúpi.
Tuláčke Gite, čo spáva pri cintoríne, som okrem iného napakovala biovajcia. Hovorím mame, čo všetko som jej dala, aby nehladovala, a tá si klope na čelo, vraj kde si tie vajcia chudera Gita uvarí…
Pravá ruka nemá vedieť, čo robí ľavá. Z vlastnej skúsenosti však viem, že pomáhajú si medzi sebou len chudáci. Škoda, že „páni a dámy“, ktorých vidíme dennodenne pretŕčať sa na obrazovke, nevidia tých, ktorí sa na nich pozerajú. Škoda, že všetci majú v autách klimatizácie, inak by boli nútení stiahnuť svoje jemne tónované sklá a videli by, kde leží naša bieda, zavoňali by svojimi prepudrovanými nosmi, keď vyvetrajú všetky tie lesné a vanilkové osviežovače, ako tie naše ulice posmrdkávajú.
Tu sa vedú debaty, kto môže za to, že ľudia nešli voliť. Vedú sa debaty o tom, prečo zvíťazili tí, čo zvíťazili. „Pánové a dámové“, národ sa nechce kúpať ani sa tralalákať niekde sto kilometrov špinavými vlakmi, národ chce pracovať a slušne žiť.
Mám suseda Róma. Keď sme sa v sobotu ráno zhovárali o voľbách, vravel mi, že nejde. „Človek ako ja sa musí starať sám o seba. Robotu si musím zháňať, nemám čas na voľby. Na takých ako ja sa vždy každý vytento…“
Nielen na vás, pomyslela som si, aj na nás, aj na poštárky, učiteľky aj doktorov. Vďaka za zvýšenie tej mzdy, keď budete hladní, napustite si vaňu…