Strata sebareflexie
Od prvých volieb záujem o výber zástupcov do Európskeho parlamentu neustále klesá. V roku 1999 prvý raz viac než polovica dospelej populácie ostala doma. Súčasných 43 percent znamená síce zastavenie prepadu, ale nie argument na uspokojenie. Medzi zvolenými reprezentantmi výrazne narástol počet tých, ktorí v rozličnej miere odmietajú Európsku úniu ako takú.
Jedným ž dôvodov je to, že EÚ stráca schopnosť sebareflexie. Nevie, kam až sa chce rozširovať, do akej miery sa chce centralizovať, v niektorých „starých“ štátoch narastá separatizmus a chýba jej skutočná vlastná zahraničná politika a ako ukazujú udalosti na Ukrajine aj poznanie a politický inštinkt. Pripomína brzdiaci vlak, ktorý zatiaľ nemá síl na opätovné rozbehnutie sa a na zamyslenie nad tým, či je na tej správnej koľaji. Robert Schumann, jeden z otcov integrácie, sa svojho času vyjadril, že keby sa mohol vrátiť, Európu by začal zjednocovať od kultúry. Európanom chýba silnejšia celokontinentálna identita.
Logicky mienený argument, že posilnenie kompetencií európskeho parlamentu vzbudí oň väčší záujem, má však jeden zásadný háčik. Trvale nižšia volebná účasť v porovnaní s národnými zákonodarnými orgánmi presvedčivo hovorí o nerovnakých legitimitách. Presun právomoci od dôveryhodnejších starších inštitúcií k jednej menej dôveryhodnej by rozhodne nebol krok k znižovaniu deficitu demokracie.
Najviac rozširujú rady nevoličov noví členovia zo strednej Európy. Nejde pritom o najchudobnejšiu časť svetadielu. V tejto situácii Slovensko zaznamenáva hetrik. Medzi našimi rozhádanými politickými špičkami panuje jedenásty rok nepísaná dohoda. V rámci tzv. politickej korektnosti sa o alarmujúcich nízkych číslach veľa nehovorí. Všetci sú spokojní. Veď počet poslancov sa neodvodzuje od účasti, ale od počtu obyvateľov krajiny.
Najsilnejší Smer-SD podporili iba tri percentná dospelej populácie. Mnohé strany, ak ich tak vôbec možno nazvať, získali europoslanca s podporou ani jednej stotiny ľudí s voličským oprávnením. Stranícke centrály oslavujú. Dokonca padajú úvahy, kto vyhral viac a kto prehral. Aj to svedčí o pokračujúcej strate sebareflexie. Trinásť percent však vypovedá iba i jednom – o kolektívnej prehre a mizernej legitimite a smiešnej autorite doma aj v Bruseli.