Deň daňovej neslobody
Nadácia F. A. Hayeka a Združenie daňových poplatníkov určili Deň daňovej slobody v tomto roku na 2. júna. Podľa toho od 3. júna pracujeme „len na seba“, dovtedy sme pracovali „na štát“.
Vypočítali, že z každého 1 eura, ktoré zarobíme, až 41 centov „zhltne štát“. Pre všetkých, ktorí volajú po minimálnom štáte, je to číslo vysoké. Neviem, či toto magické číslo správne vypočítali, ale jeho interpretácia je chybná. Podľa ich metodiky vyjadruje podiel konsolidovaných verejných výdavkov k HDP. Inými slovami, nevyjadruje mieru prerozdeľovania, teda podiel daní a odvodov, ktoré „zhltne štát“, k HDP. Podľa najnovších údajov OECD za rok 2012 má Slovensko spomedzi európskych štátov OECD najnižšiu mieru prerozdeľovania – 28,5 percenta. V Poľsku dosahuje 32,5 v Česku 35,5 a v Maďarsku 38,9 percenta.
Naša republika je rekordérom aj v rýchlosti znižovania miery prerozdeľovania. Za roky 1995 až 2010 poklesla zo všetkých krajín OECD najvýraznejšie – viac ako o desať bodov. Dôsledky sú zrejmé. V každom rozpočte – vlády, Sociálnej poisťovne, zdravotných poisťovní, VÚC, miest a obcí chýbajú peniaze neraz i na tie najnevyhnutnejšie výdavky.
Kto najviac dopláca na škrty vo verejných rozpočtoch? Nepochybne tí, čo sú na pomoc z nich najviac odkázaní, teda nízkopríjmové skupiny a ľudia s nižšími strednými príjmami. Pre nich je Deň daňovej slobody v skutočnosti Dňom daňovej neslobody. Nízka miera prerozdeľovania je popri raketovo rastúcich príjmových a majetkových rozdieloch druhým faktorom zvyšovania nerovností v spoločnosti. O tom, kam tieto nerovnosti povedú, by mali rozmýšľať i glorifikátori minimálneho štátu.
Za chýbajúce zdroje v rozpočtoch nemôže len vysoká nezamestnanosť či nízke mzdy, z ktorých sa odvádzajú dane a odvody. Môžu za to i „čierni pasažieri“, ktorí sa „vezú“ zadarmo. Služby ako zdravotníctvo, školstvo, ochrana a bezpečnosť vyžívajú bez toho, aby zaplatili jediný cent na daniach. Až 62 percent firiem vykazovalo v časoch hospodárskeho rastu nulovú daňovú povinnosť! Daňové licencie ich možno donútia kúpiť si aspoň lístok tretej triedy. Spoločensky najneprijateľnejší sú však tiežpodnikatelia, ktorých aktivita spočíva v tunelovaní štátneho rozpočtu prostredníctvom nadmerných vratiek DPH. Žiaľ, táto daň im to umožňuje a EÚ zatiaľ neuvažuje o jej nahradení.
Aj vlády, ktoré odrážali ideologické tlaky na minimálny štát, neodolali pokušeniu lákať zahraničných investorov na nízke dane. Konkurencia ich núti k daňovému dumpingu, a to drasticky bieli výdavky štátov. Z najrozvinutejšej časti Európy sa dozvedáme, že v záujme úspor v zdravotníctve únia zvažuje opakované použitie bedrových kĺbov, protéz a srdcových chlopní. Bez ohľadu na riziko pacienta a na etiku takého opatrenia.
Na úspory vo verejných rozpočtoch tlačia „trhy“ a EÚ. Slovensko spolu s ďalšími piatimi „vinníkmi“ sa v týchto dňoch dostalo z procedúry nadmerného deficitu. „Trhy“ a európske inštitúcie nezaujíma, akú cenu sme za to zaplatili a budeme platiť, aby sme aj trojpercentný deficit znížili až na úroveň, akú prikazuje zákon o rozpočtovej zodpovednosti. Nezaujíma to ani jeho autorov, ktorí chceli predbehnúť medzivládnu fiškálnu zmluvu a prijali zákon v ešte drakonickejšej podobe, akú prikazuje zmluva. Rozpočtová zodpovednosť má byť zárukou, aby sa štát nezadlžoval. Ako emotívne podaktorí zdôrazňujú, aby naše dlhy „neplatili naše deti“. Ani domácnosť nemôže žiť trvalo nad pomery, dodávajú.
Hospodárenie štátu má však máločo spoločné s hospodárením domácnosti. Krízu eurozóny nevyvolali – s výnimkou Grécka – nezodpovedné štáty, resp. ich vlády. Pred finančnou krízou 2008/2009 mali dve krajiny zo skupiny PIGS prebytkové rozpočty a tri z nich dlh pod 60 percent. Ich deficity a dlhy eskalovali iba preto, že zachraňovali zadlžený súkromný sektor, ktorý pred krízou enormne zarábal. Bol to štát, presnejšie jeho daňoví poplatníci, ktorí ťahali topiaceho sa z vody.
Je hrubým omylom tzv. rozpočtovou nezodpovednosťou vyčísľovať len dlh štátu. Aj krajiny, ktoré tradične hospodária s nízkym deficitom či prebytkom, môžu sa z večera do rána dostať do hlbokého deficitu. Je to nedávna skúsenosť Írska po spľasnutí realitnej bubliny, ktorého deficit vyskočil na 30 percent HDP.
Ostáva iba otázkou času, kedy sa chronická zadlženosť súkromného sektora (podnikateľského i sektora domácností) aj v krajinách s nízkym verejným dlhom preleje do štátneho sektora. Nedozrel už čas na hľadanie neortodoxných odpovedí na otázky, prečo vysoká zadlženosť vzniká a ako sa dlhu zbaviť? Len pre tých, ktorí na dlhu zarábajú, je to utópiou.