Pajáci striehnu
Ak by u nás kolovala anketová otázka, načo sú nám dobré takzvané štandardné politické strany, väčšinová odpoveď by pravdepodobne znela: na nič. Prečo? Pretože korupcia, politikárčenie, špinavé obchody... Vox populi sa môže, na vlastnú škodu, mýliť.
Hlas ľudu sa samozrejme nemýli pri vyratúvaní necností našej politiky. Mýlil by sa však vtedy, keby chcel s vaničkou vylievať aj dieťa. Žiaľ, presne to sa deje. Do popredia sa valia subjekty, ktoré si namiesto programu nasadzujú masku teatrálneho zhnusenia nad „klasickou“ politikou, ktorá sa údajne vyčerpala, prežila a už nič dobré ľuďom neponúka.
Namiesto politickej strany ako demokratického nástroja na efektívne presadzovanie záujmov ponúkajú buď detinskú predstavu politiky, ktorú bude robiť každý sám za seba, alebo pod prekrúteným heslom „priamej demokracie“ hlásajú totálnu diktatúru hlasovacej väčšiny.
Alebo ide rovno o fašizujúce spolky. Ich názory sú všeobecne známe, na tom však nezáleží: oni nám ich neponúkajú na posúdenie. Ich cieľom nie je náš súhlas, ale náš strach.
Už pohľad na ponúkajúce sa alternatívy by mal napovedať, prečo stále potrebujeme štandardnú politiku a politické strany. Potrebujeme ich z toho istého dôvodu, z akého potrebujeme, aby vo verejnej diskusii zaznievali názory zodpovedajúce štandardným záujmom a potrebám ľudí.
Otázka len je, či také strany ešte máme, a ak máme, čo vlastne robia. Teda, okrem toho, že sa zaoberajú politikárčením, špinavými obchodmi a korupciou.
Čo robí SDKÚ vieme. Zaoberá sa sama sebou a otázkou, či prežije odchod svojho zakladateľa, alebo ju čaká už iba odchod do histórie. KDH sa zmieta medzi pocitom historického víťazstva pre jednu ničotnú vsuvku do ústavy a pocitom vydedenia, ktoré mu dáva najavo zvyšok pravice pre spojenectvo so Smerom. A Smer? Existuje vôbec taká strana? Ťažko povedať. Splynula s mocenskými pozíciami vo vláde a v Národnej rade; inak je neviditeľná. Bez známok diskusie o problémoch, ktoré by presahovali technické potreby vládnutia.
Pre SDKÚ sa už čas pravdepodobne naplnil. Pre KDH zjavne platí, že program je len otázkou momentálnych možností. Pre Smer zasa platí, že je len otázkou času, kedy sa buď vynorí nejaký jeho Lipšic či Procházka, alebo sa strana vydá cestou HZDS, SDKÚ a iných, v ktorých sa o zmysle existencie strany začalo uvažovať, až keď im začalo tiecť do topánok. Väčšinou už bolo neskoro.
Ak sa nechceme rozlúčiť s liberálnou demokraciou, potrebujeme štandardnú politiku, strany i ideológie. Keď ich však nadobro prevalcujú marketingom nafúknutí prázdni pajáci, fašisti alebo agresívni poloblázni, nech sa neopovážia sťažovať sa na voličov. Na to, aby bola nejaká strana štandardnou, musí aj štandardne existovať a pracovať, nielen sa za takú vyhlasovať v televíznych debatách.