Ústavou proti budúcnosti
Prvého januára 1993 sa stali dve významné veci. Vznikla hranica medzi Českou a Slovenskou republikou a zanikla vnútorná hranica medzi krajinami vtedajšej Európskej únie.
Výrečnejšia ukážka toho, ako veľmi sa naše politické elity snažili zo štátnoprávneho zriadenia spraviť stroj času a vrátiť sa do minulosti, asi ani neexistuje.
Niečo podobné sa udialo i minulotýždňovou novelou Ústavy SR. Prišla v rovnakej chvíli ako informácia o novele českého zákona o registrovaných partnerstvách, ktorá zavádza adopcie detí, a teda de facto zrovnoprávňuje páry rovnakého pohlavia. Prišla dva mesiace po tom, čo Veľká Británia oficiálne umožnila svadby gejom a lesbám. Rok po tom, čo to umožnilo Francúzsko, v čase, keď sa k tomu prikláňa čím ďalej, tým viac štátov USA a rušia sa podobné ústavné „doložky“.
To všetko sú však viac-menej oneskorenci v procese zrovnoprávňovania menšín a aplikácie ľudských práv na všetkých. Naša, konzervatívnym výkladom náboženských textov podmienená novela ústavy totiž prišla takmer na deň presne, čo sa pred štvrťstoročím uzavrelo prvé registrované partnerstvo na kodanskej radnici. V Dánsku totiž uzákonili zväzky osôb rovnakého pohlavia ešte pred našou Nežnou revolúciou.
Je viac než isté, že sa nezmyselná veta predpisujúca v ústave ľuďom, ako majú žiť, bude o pár rokov odstraňovať rovnako potupne, ako sa demontovali závory a búdky na slovensko-českej hranici po vstupe do EÚ a schengenského priestoru. Dovtedy však napácha veľa zla. Primárne voči LGBT menšine.
V dôsledku odmietnutia uznania vzťahov osôb rovnakého pohlavia sa týmto občanom znemožní prístup aj k ďalším ľudským právam. Nejde však iba o jednotlivcov, ako by sa mohlo zdať a ako sa nás 102 zákonodarcov snaží presvedčiť. Rodiny párov rovnakého pohlavia sú už súčasťou tejto spoločnosti. Akceptácia LGBT ľudí i na Slovensku rastie, a preto ich bude len pribúdať. A na hanbu našej krajiny budú ich deti bez zákonnej ochrany.
Negatívne dôsledky sa dotknú aj väčšiny. Ak sa relativizujú, alebo dokonca porušujú ľudské práva kohokoľvek, poškodzuje to ich koncept. Základnou otázkou pri aplikovaní ľudských práv či zrovnoprávňovania menšín zo strany štátu je to, akú hodnotu má človek. Je to poslušný poddaný pracujúci od nevidím do nevidím za almužnu a platiaci dane, z ktorých žije najmä vrchnosť vytvárajúca si zo zákonov stroje času do „romantickej“ minulosti? Alebo ide o občana, ktorého majú zákony vytvárané ním platenými zástupcami chrániť pred zlovôľou nadnárodných korporácií, ktoré diktujú tvrdé pracovné podmienky? Má byť mierou všetkých vecí a zákonov štátu človek alebo ideologické fantazmagórie straníckeho establišmentu?
Otázka zrovnoprávnenia LGBT ľudí sa týka aj ochrany v pracovnoprávnych vzťahoch, adekvátnej zdravotnej starostlivosti a dostupnosti verejných služieb nás všetkých. Nie je náhodou, že najvyššiu mieru zrovnoprávnenia majú neheterosexuálne orientovaní ľudia v Škandinávii a v krajinách Beneluxu. Teda v štátoch s vysokou životnou úrovňou, no pritom pomerne nízkou príjmovou nerovnosťou, najvyšším štandardom verejných služieb, ako je zdravotníctvo, školstvo a doprava, na svete.
Dôležité v pomenovaní LGBT ľudia je slovo „ľudia“. Odpoveď na otázku, či súhlasíme s právom na manželstvo pre gejov a lesby, je totožná s odpoveďou na otázku, či si myslíme, že všetci sú si rovní a majú mať rovnaké práva.