Iracká katastrofa
Ani celé dva roky po odchode amerických bojových jednotiek nepotrebovali sunitskí islamisti na to, aby priviedli Irak na pokraj kolapsu a rozpadu.
Oddiely teroristickej skupiny Islamský štát v Iraku a Levante (ISIS, ak namiesto historického Levantu použijeme názov Sýrie) obsadzujú jedno mesto za druhým a ohrozujú už aj samotný Bagdad.
Iracká armáda, vyzbrojená americkou technikou a cvičená americkými vojenskými inštruktormi, v mnohých prípadoch uteká bez boja, pričom militantom zanecháva nepoškodenú a bojaschopnú techniku. Odhaduje sa, že v Mosule, druhom najväčšom meste krajiny, zhruba tridsaťtisíc irackých vojakov zahodilo zbrane a utieklo pred asi osemsto ozbrojencami z ISIS.
Ako je to možné? Na rozdiel od Sýrie, kde bojovníci ISIS na strane opozície proti prezidentovi Baššárovi Asadovi predstavujú „import“ zo zahraničia, v Iraku sa môžu spoliehať na sympatie, ale často aj na priamu podporu sunitskej časti obyvateľstva. Správy hovoria doslova o masívnom nábore irackých sunitov do ISIS, no aj keby v tom preháňali, odpor sunitov proti prevažne šiitskej vláde Núrího Malíkího, ktorá ich v lepšom prípade zanedbávala, v horšom rovno potláčala, je reálny.
Katastrofa menom Irak tak píše svoju ďalšiu kapitolu. Prvou bol samotný útok v roku 2003 vykonaný na základe falošných informácií o údajnom irackom arzenáli zbraní hromadného ničenia, ktorý priniesol totálnu destabilizáciu krajiny. Druhou bola osemročná okupácia, ktorej hlavným mottom nebolo reálne obnovenie zničeného štátu, ale skôr veta: „Keby sme teraz odišli, bolo by to ešte horšie.“ Treťou bol odchod za falošného predstierania, že Irak je slobodnejší a stabilnejší, pretože teraz už má vládu, vycvičenú armádu a políciu.
Sektárska vláda, armáda a polícia nijako nemohli zažehnať požiar. Ten sa rozhorel samotnou inváziou a živený bol násilím a rozbrojmi, ktoré iba čo posilňovala nepochopiteľne hlúpa politika Západu, ktorý preferoval jednu skupinu (šiltov) pred druhou (sunitmi). Násilie, ktoré pred dvoma rokmi prepuklo v Sýrii, bolo už len spúšťačom posledného dejstva. V rámci neho vidíme, ako sa na Blízkom východe idú prepisovať hranice. Nie však podľa národov či politiky, ale podľa tých najotrasnejších stredovekých predstáv o islamskom štáte – vďaka ktorým, mimochodom, s ISIS od februára tohto roka už údajne nechce mať nič spoločné, dokonca ani jej pôvodne materská sieť Al-Kajdá.
Blízkym východom sa to vonkoncom skončiť nemusí. V radoch ISIS bojujú aj občania Európskej únie vlastniaci pasy, vďaka ktorým sa pri použití minimálnej konšpirácie môžu poľahky pokúsiť presunúť boj za svoj „levantský kalifát“ na európsku pôdu. Cena, ktorú sme dosiaľ zaplatili za irackú katastrofu, ešte nemusí byť konečná.
Najhoršie je, že toto sa nevyrieši výkrikmi proti Bushovi, Blairovi či teraz Obamovi, akokoľvek by boli pochopiteľné. A nevyrieši sa to ani tým, keď sa včerajší podporovatelia útoku na Irak budú dnes tváriť, že toto je už iracká či sýrska vec. Žiaľ, celá tá neuveriteľná katastrofa je naša vec a naša zodpovednosť.