Priatelia, kliknime si!
Fakt, že počítač nedávno oklamal alebo presvedčil príslušnú komisiu, že je skutočným živým človekom, dnes už nikoho až tak veľmi prekvapiť nemohol.
Nejde pritom o to, že by sa to nedalo považovať za veľký vedecký a technologický úspech, no skôr o to, že to vyvoláva obavu, či nejde takpovediac o obojsmerný proces a vývoj. Vlastne v prípade mnohých jednotlivcov ide skôr o nadľudské a heroické úsilie priblížiť a prispôsobiť sa „počítaču“ v často márnom a bezpredmetnom úsilí pochopiť ho a komunikovať s ním.
Nasvedčujú tomu i nespočetné školenia a kurzy, ktoré sa tomu venujú. Na nich do úmoru trýznia a presviedčajú frekventantov, že ide naozaj o dobré systémy a že sa im dá veľmi ľahko rozumieť. Vnucujú im často predsudok, že tieto prístroje pomáhajú v práci i v osobnom živote. Je isté, že po úmorných traumách a napätých stresujúcich chvíľach dané postupy skutočne pochopia, no práve tým vykonajú obrovský krok k počítaču. Nezodpovedanou zostáva iba otázka, či sa tým sami nejako ľudsky rozvinuli.
Spomínam si, že už počiatky tohto epochálneho vývoja boli spojené s obrovskými nepríjemnosťami. Napríklad v mnohých inštitúciách a podnikoch začali neskôr vyplácať mzdy, lebo od jedného dňa už „museli ísť iba cez počítač“, ako sa vtedy hovorilo. Posunutý termín zvyčajne zostal dodnes.
Pripomínam si tiež zvláštny zážitok z rodinnej lyžovačky v Alpách, o ktorom mi pred pár rokmi hovorili známi. Okrem nich bola v horskom penzióne, ako s hrôzou zistili, ubytovaná na celý týždeň aj početná trieda nejakého gymnázia. Nuž sa, prirodzene, pripravili na peklo vyvolané pri takýchto príležitostiach naplno rozbehnutým hormonálnym softvérom mladých ľudí, ktorý s apodiktickou nevyhnutnosťou sprevádza krik, pobehovanie, ľúbostné a žiarlivé konflikty, mocné ranné spevy, celonočné vŕzganie schodov a búchanie dvier. No opak sa stal pravdou.
V spoločenských priestoroch i v izbách vraj bolo po večeroch hrobové ticho. Každý druhý žiak mal pred sebou počítač, ostatní iba mĺkvo hľadeli pred seba. Ako keď človek dnes vstúpi do kaviarne, v ktorej všetci hľadia na monitor a odušu klikajú na notebookoch či pobehujú prstami na mobiloch.
Čo by sa stalo, keby v nej aj čašníka nahradil počítač? Istotne nič. Možno by to ani nik nespozoroval, najmä ak by už bolo technologicky možné naučiť počítač či robot, aby sa správal neochotne, nepriateľsky a aby sa napríklad, primerane situácii, mračil. Nedávno som pri takej príležitosti objavil v kaviarni známeho v zadumanom úplnom osamotení, teda bez týchto pomocných komunikačných prístrojov: .„Čo sa deje? Si smutný? Rozvádzaš sa?“
Pokrútil hlavou: „Ani nie! Len sa potrebujem trochu resetovať!“ Z toho usudzujem, že počítačová devastácia človeka dnes ešte nebude až taká intenzívna. Priestoru na zdravý optimizmus je stále nadostač. Napokon, počítače ešte nevedia byť cynické, uštipačné a nechápu vraj ani básnické metafory. Nie je to vskutku dôvod na drobnú oslavu? Nuž čo už, priatelia? Kliknime si!