Na ceste k dúhe
Slovensko sa míľovými skokmi priblížilo k bodu, keď by svoju vlastnú demonštráciu na spôsob Dúhového Pridu potrebovala každá skupina populácie.
Alebo všetky naraz. Azda neexistuje nik, kto by sa na čosi oprávnene nesťažoval. Nevýhodné podmienky v práci, nerovné zaobchádzanie, arogantná politika, večne hladní developeri, čiesi výhody na čísi úkor, bezdôvodné znevýhodňovanie, neochota samospráv načúvať hlasu verejnosti, nedostatok podpory pre aktívnych ľudí.
Premenené na drobné, sťažujeme sa na biedne výplaty, na o to väčšie odvody a dane, na likvidáciu zelene či histórie, na zlé cesty, špinu v mestách, diskriminujúcich šéfov, biedne školstvo a nemocnice. Navyše je všetko drahé a pre rastúci počet obyvateľov úplne nedostupné – od možnosti pravidelne chodiť „na kultúru“ cez šancu aktívne športovať až po právo dostať za svoje dane kvalitné vzdelanie, primeranú zdravotnú starostlivosť, dýchateľný vzduch či dobrú prácu.
Hoci výnimky, ktoré potvrdzujú pravidlo, určite existujú, zoznam nespokojencov rastie geometrickým radom. Dopracovali sme sa do štádia, keď cieľom je, aby človek, ktorý denne pracuje osem hodín, nedostával mzdu pod úrovňou hranice chudoby. A už nám to ani nepripadá cynické.
Slovensko sa vďaka plaziacej sa politickej i spoločenskej samolikvidácii dostáva do bodu nula. Do bodu, z ktorého je buď strmá cesta do mínusu, alebo pomalá do plusu. A práve to je na tom čarovné a nádejné. Zdá sa totiž, že „bežní“ ľudia (aspoň niektorí) prestali čakať na láskavosti verejného Godota.
Určite ste si už všimli dobrovoľnícke skupinky, ktoré čistia mesto od odpadkov, zriaďujú medzi domami malé záhradky, vo dvoroch organizujú susedské burzy. Čudujete sa „bláznom“, ktorí si spolu s ľuďmi bez domova opravujú schátraný dom a s ďalšími hrajú divadlo. Obdivujete mladých nadšených architektov s nápadmi, ako zachovať kultúrnu či technickú pamiatku, ktorí si sami zohnali peniaze aj ľudí, nečakajúc (ako ich obec a domáci developer), kým pamiatka spadne.
Obzeráte si chalanov s napoly spadnutými nohavicami, ako legálne skrášľujú sivé múry, aby potom odfrčali do skejtparku, ktorý si sami postavili? Nakúpili ste si zeleninu alebo starožitnosť na dobrom trhu, vaša ratolesť sa pritom vybláznila na bubnovačke a starý otec si zahral šach?
Odniesli ste kamsi svoje knižky, aby ste si tam zároveň iné vzali? Napĺňa vás eufóriou tisíchlavý dav korčuliarov v podvečerných uliciach? Dojímajú divé maky, na ktoré bez pomoci zvonka čaká v osadách podobne zúfalý osud ako ich nezamestnaných rodičov?
Časť obyvateľov Slovenska si z bodu nula volí cestu nahor aspoň tam, kde na to nepotrebujú právomoci volených zástupcov. Každá „drobná“ akcia pre druhých je malým zázrakom nás všetkých. Neprajná doba z nás konečne doluje nielen mínusy, ale aj plusy. Už ich len dopriať aj tým, ktorým iba vlastné odhodlanie dobre žiť nestačí. Ktorí potrebujú kompetentné rozhodnutia „zhora“ a vašu podporu. Stretneme sa na Dúhovom Pride, priatelia.