Digitálni aborigéni
„Vtedy som ešte nebol/nebola na svete...“ Týmto výrokom často študenti verejných, ale aj súkromných vysokých škôl odôvodňujú neznalosť predmetu.
Preto som sa osobne dozvedel, že Alexander Dubček nadviazal na činnosť Alexandra Macedónskeho, či aj to, že ruský básnik Alexander Puškin bol známy výrobou pušiek a neskôr samopalov. Ak by čitateľ nevedel, tak socialistický spoločenský systém zaviedli u nás Rusi, ktorí prišli na tankoch do Československa roku 1968, druhá svetová vojna bola roku 1952, kníhtlač vymysleli roku 1989 a nebodaj ju vynašiel Václav Havel.
Aj v minulosti sa stávali podobné prípady, ale pomenej. Jeden z kolegov z oblasti výskumu stále čakal, kedy reďkovky konečne po dlhom klíčení začnú rásť nad zemou… A ony nie a nie vyklíčiť. Zažil som aj spolužiačku, ktorá cestou prímestským vlakom z okna prvý raz videla kravu a zhíkla: To je ten veľký druh psa!? Dievča vyrastalo v priemyselnom meste. Dnes máme generáciu vyrastajúcu vo virtuálnom svete.
Takéto prípady sa stávajú čoraz častejšie. Sú to veselé, ale zároveň smutné výroky. Neplodia ich všetci. Sú však dôkazom úpadku časti stredných škôl, ale aj rodinnej výchovy. Rodičia svoju pozornosť deťom nahrádzajú nákupom všetkých možných zariadení, ktoré upevňujú jediný systém poznania, komunikácie a intelektuálneho rastu. Je to ukazovák pravej či ľavej ruky ťukajúci do zariadenia. Často znie otázka: „A kde to nájdem na internete?“ Alebo: „Dá sa to ,vygúgliť'?“ Preto neplatia tvrdenia teoretikov komunikácie o tom, že nové technológie skvalitnia komunikáciu. Nové technológie zúžili myslenie, a nech mi to feministky prepáčia, komplimenty ženám na výroky typu: „Už si všimla sociálna sieť tvoje nohy?“
Dnes už mnohí komunikujú bez hlasu, len formou digitálnych telegramov, ako keď opice skáču po stromoch a bijú sa rukou po hlave… To nikdy nenahradí reálnu debatu, ktorá vzájomne obohacuje ľudí. Existujú však aj študenti, ktorých bakalárske a diplomové práce možno vydať ako monografie, prípadne príručky vhodné pre štúdium ich vlastných kolegov. Z nich mám najväčšiu radosť. Ešte nie všetci dostali chorobu zvanú medzi odborníkmi na komunikáciu „digitálna demencia“ a nestali sa z nich digitálni aborigéni.