Tŕňom v oku
Splnomocnenec vlády SR pre rómske komunity môže byť so sebou spokojný. Prvého júla sa začal napĺňať prvý veľký krok jeho rómskej reformy: dávky v hmotnej núdzi sú viazané na prácu.
Čo na tom, že ide o nútené práce a Ústavný súd ich možno zruší? Čo na tom, že ich koordinácia si vyžiada ďalšie nemalé prostriedky, ktoré by sa dali využiť inak? Čo na tom, že ani zďaleka niet práce pre všetkých? Čo na tom, že z tejto dávky po tom, čo ju pred desiatimi rokmi skresal Kaník na polovicu, nemožno pri najlepšej vôli vyžiť?
Splnomocnenec si môže „odfajknúť“, že splnil cieľ ministerstva práce „obmedziť dlhodobé pasívne zotrvávanie v systéme“.
Napriek niektorým, čo nemajú žiaden dôvod fňukať a sťažovať sa (čo je obľúbená disciplína v rámci celej strednej Európy), v tejto krajine sa mnohým nežije ľahko. A práve tí najbiednejší bez práce sú tŕňom v oku.takýmto ľuďom, ktorí sa snažia, no napriek tomu len s veľkými ťažkosťami dokážu uživiť seba a svoje rodiny.
Lenže tým, že na pár mesiacov prinútime ľudí zametať ulice, nič nedosiahneme. Upadajúce regióny s dlhodobo nezamestnanými nespasia takéto pseudoopatrenia, ale to, že ľudia budú mať normálnu robotu. Keď štát nedokáže vytvoriť podmienky, aby si ľudia sami našli dôstojnú prácu, netvárme sa, že im „nútenými prácami“ prinavrátime ich pracovné návyky, lebo po ich absolvovaní aj tak nenájdu zamestnanie. Tak na čo je to všetko dobré?