Koho zastupujú?
Pohľad na náš parlament je každé volebné obdobie rovnaký.
To, čo sa začína jasne narysovanými hranicami medzi jednotlivými stranami a ich parlamentnými klubmi, sa končí hŕbou politikov, ktorí sú v médiách označovaní ako „nezávislí“. Nuž o nezávislosti by sa tu v mnohých prípadoch dalo úspešne polemizovať. Ale o to nejde.
Dôležitejšia je otázka, koho vlastne takýto parlament reprezentuje. Základné rozloženie je jednoduché: na jednej strane je monolit Smeru, na druhej strane hŕba subjektov, ktoré sa spájajú a rozchádzajú, prelínajú a hádajú. A to je len tá viditeľná časť skutočnosti.
Dá sa povedať, že Robert Fico pohltil všetko, čo naľavo od stredu spektra našiel, no dá sa to povedať aj inak. V čase, keď bol Smer na ceste nahor, všetko naľavo od stredu k nemu buď včas pristúpilo, alebo zahynulo na vlastné choroby (SDĽ), či „na krásu“ (SDA).
Dnes je Smer hegemónom a spolu s KDH a azda ešte s Mostom niečím, čo – nech si o nich všetkých myslíme, čo chceme – v parlamente aspoň ako-tak pripomína bežnú politickú scénu. Ten zvyšok je ako guča plastelíny, v ktorej sa z pôvodných jasných farieb jednotlivých zložiek stala zmiešaním jedna spoločná… nazvime ju slušne, nevábna.
Problém Smeru pri reprezentovaní „svojej“ časti spoločnosti je jasný: je až komické, ako sa niektorí predstavitelia tohto monolitu domnievajú, že ľavica je jedine to, čo povedia oni, respektíve čo povie Smer. Z tohto omylu ich môže usvedčiť či vyviesť iba ďalší vývoj.
Ako to vyzerá napravo od stredu? Reprezentujú pravicové strany vernejšie rozloženie pravicových názorov v spoločnosti v porovnaní s tým, ako Smer reprezentuje rozloženie tých ľavicových? Fakt, že napravo od stredu nenájdeme nijaký monolit porovnateľný so Smerom, by niekto mohol vysvetľovať aj práve takto. Vysvetľoval by ho však správne?
Opäť platí, že si môžeme o nich myslieť, čo chceme, no za Dzurindu bola SDKÚ v začiatkoch viac-menej reprezentantom manažérskej strednej triedy a spolu s KDH tvorila dvojicu, ktorá pokrývala veľkú časť „svojej“ časti spoločnosti. Menšie pravicové strany a ich odštiepky dopĺňali pravicové spektrum o jeho okraje (OKS, KDS).
Ako je to dnes? Odpovedia nám na to think-tanky, pre ktoré sa výskum slovenskej politiky končí známkovaním demokracie či zostavovaním iných, podobne zmysluplných rebríčkov a indexov? Samozrejme, keď Fico rástol, nikto od neho neodchádzal. Uvidíme, ako to bude, keď začne Smer klesať.
Nepochopiteľnosť slovenskej pravice však spočíva okrem iného v tom, že ona sa štiepi bez ohľadu na to, či práve stúpa, alebo klesá, či práve vládne, alebo sa prizerá vláde z opozičných lavíc. A sú tu ďalšie paradoxy. Napríklad je vcelku pochopiteľné, keď odchody poslancov postihnú novotvar typu OĽaNO. Záhadou už je, keď povedzme práve z SDKÚ či KDH odchádzajú poslanci každé volebné obdobie.
Parlamentnú demokraciu u nás v dnešnom marazme ohrozuje veľa vecí, ale nedostatok reprezentatívnosti Národnej rady patrí medzi tie hlavné. Ak majú pravdu tí, čo varujú, že veľké politické zemetrasenie nás ešte len očakáva, potom sa nemáme na čo tešiť.