Neviditeľní
Monty Python majú skeč o tom, ako byť neviditeľný.
Na rozdiel od postáv vystupujúcich v tejto vtipnej scénke, väčšina našich europoslancov dotiahla svoju neviditeľnosť do takmer absolútnej dokonalosti. Ich činnosť v Bruseli zostáva pred zrakmi verejnosti dokonale ukrytá závojom neviditeľnosti, takže o existencii niektorých z nich občania na Slovensku ani len netušia.
Nápad, aby naši europoslanci v Národnej rade pravidelne informovali o dianí v Bruseli, tlmočili svoje názory na európske záležitosti a pred poslaneckým plénom prezentovali, ako obhajujú slovenské záujmy, má racionálne jadro. Vo väčšine povolaní zamestnanci bežne reportujú o tom, čo robia. Prečo by teda nemohli skladať účty aj naši 13 europoslanci?
Pikantné je, že proti takejto forme prezentácie sa okrem Borisa Zalu ohradila práve europoslankyňa Monika Smolková, ktorá je síce veľmi zbehlá, pokiaľ ide o kumuláciu rôznych poslaneckých funkcií, no už menej ju počuť a vidieť.
Paradoxne krátko po májových eurovoľbách sa táto „neviditeľná“ náhradníčka, ktorá za svoj súčasný post vďačí Marošovi Šefčoviči, vyjadrila, že „oproti predchádzajúcemu volebnému obdobiu chcem voličov viac a častejšie informovať o svojich aktivitách, aby vedeli, že v Bruseli a Štrasburgu prijímame aj také normy, ktoré im pomáhajú“.
Tak čo jej bráni, aby tak robila na parlamentnej pôde? Azda sa ostrieľaná viacnásobná poslankyňa nezľakla predstavy, že by jej kolegovia začali klásť nepríjemné otázky? Na parlamentné „grilovanie“ by mal byť pripravený každý človek, ktorý myslí svoju službu verejnosti vážne.