Rozchod
Ak sa tradičné cirkvi niečoho najviac boja, tak je to rozklad, ich vnútorný rozklad.
Nejde ani tak o rozmanitosť názorov jednotlivých cirkevných predstaviteľov na zásadné otázky ďalšieho vývoja ich spoločenstiev, ako skôr o čoraz častejšie prejavy rozchodu medzi hodnostármi a bežnými veriacimi. Najnovší výskum Slovenskej akadémie vied potvrdzuje, že tento trend nastupuje aj u nás.
Ukazuje sa, že masy veriacich – ktorých je, mimochodom, podstatne menej ako uvádzajú oficiálne štatistiky – sú už niekde inde, ako by ich chceli mať ctení biskupi. Tí napriek tomu svoje tvrdo konzervatívne stanoviská vydávajú za názor celej cirkvi, teda aj radových príslušníkov. Týka sa to i spôsobu financovania náboženského života, platov duchovných a predovšetkým ich zasahovania do politiky. Hneď ako dozneli z novembrových tribún požiadavky na okamžitú odluku cirkví od štátu, nám už dvadsaťštyri rokov tvrdia, že ide o dlhodobú diskusiu. Jej výsledok si za Dzurindovej vlády poistili Vatikánskou zmluvou. Lenže ani medzinárodné dohody nie sú večné a nezmeniteľné, pokiaľ na to pod tlakom nových argumentov obe strany pristúpia.
Už málokde v Európe nájdeme taký štát ako je Slovensko, ktorého rozpočet, a žiaľ nielen ten, je tak silno prepojený s cirkvami. Modernejšie vzťahy v tomto zmysle vládnu už aj v krajinách, ktoré sa donedávna nepovažovali práve za nábožensky benevolentné. Ak si už takmer 80 percent Slovákov, katolíkov nevynímajúc, želá, aby sa farári a biskupské organizácie nemiešali do politiky, tak to už hovorí jasnou rečou. Keď to tí vo svojich diecézach nepochopili, tak nech sa nečudujú, že „ich“ ľud pôjde inou cestou ako oni.