Nerovnosť
Príjmové nerovnosti v západnom svete majú od 80. rokov minulého storočia stúpajúcu tendenciu. Dá sa povedať, že Ronald Reagan a Margaret Thatcherová svojou politikou úspešne zlikvidovali výdobytky povojnového sociálneho konsenzu a spustili špirálu, ktorá sa točí dodnes. Napríklad v Spojených štátoch dosahuje nerovnosť úroveň z čias veľkej hospodárskej krízy.
Ako je však na tom Slovensko? Pokiaľ si zoberieme tzv. Gini koeficient merajúci nerovnosti, tak sme spolu s Českom a Slovinskom stále jednou z najrovnostárskejších krajín na svete. V porovnaní s Veľkou Britániu či USA sa javíme ako egalitárska oáza.
Majetkové a príjmové rozdiely sa však plazivo vkrádajú aj do našej spoločnosti. Chudoba tu je, len ju možno nie je tak počuť a vidieť. A predovšetkým v dnešnej spoločnosti založenej na princípe osobnej zodpovednosti sú chudobní vnímaní ako tí, ktorí si za všetko môžu sami. O tom, že reálne nemajú pracovné príležitosti, a tým ani adekvátne príjmy, sa už hovorí menej. Navyše, štatistiky skresľuje aj čierna ekonomika, ktorá je oveľa vyššia ako na Západe.
Tým, že nemáme progresívnu daň a len veľmi malé majetkové dane sa rozdiely budú prehlbovať. Keďže podľa štatistiky OECD vynakladá Slovensko na sociálne výdavky po Estónsku najmenej z celej EÚ (17,9 % HDP!) je tiež len otázkou času, kedy sa to prejaví.
Rovnako je preukázateľné, že výsledky žiakov v škole závisia od sociálneho postavenia rodičov, čo do budúcnosti šance detí z nízkopríjmových skupín na úspešný život výrazne znižuje.
Summa sumarum, šanca, že ďalšia generácia bude žiť v sociálne súdržnej spoločnosti, akou je Slovensko dnes, sa tak neustále znižuje.