Poháňať a trápiť?
Je pekné, koľko pochvál za dobrú robotu vo svojej kariére policajt Ľuboš T. nazbieral. Policajný prezident aj s ministrom vnútra by si však mali pri takejto jeho obhajobe radšej zahryznúť do jazyka. Obetiam jeho agresivity totiž môžu byť jeho niekdajšie zásluhy srdečne ukradnuté.
To isté platí pre nás všetkých a pre políciu ako celok. "Pomáhať a chrániť“ je vznešene znejúce heslo, ktoré nijako nepripúšťa, že by sme sa mali nechať policajtmi len tak bezdôvodne urážať, či dokonca obtĺkať. A ich bývalé zásluhy v boji so zločinom, kolektívne či individuálne, nás pritom nemusia vôbec zaujímať.
Nikto im ich prácu nezávidí. Nikto im nezávidí ani riziká, vyplývajúce z toho, že sa v rámci náplne svojej práce o čosi častejšie ako bežní občania dostávajú do kontaktu s násilníkmi. Napokon, práve za tie riziká bývajú odmeňovaní, práve pre ne majú možnosť odísť skôr do dôchodku a poberať výsluhové penzie. Tými odmenami a penziami ich odmieňame my všetci, keďže sú štátnymi zamestnancami financovanými z verejných zdrojov.
Odmeňovaní sú ešte za zodpovednosť, ktorú na ich plecia kladie fakt, že majú zo zákona právo "rozkazovať“ nám, dokonca nás obmedzovať – pravdaže, iba v zákonom odôvodených prípadoch a zákonom stanoveným spôsobom.
Slovensko určite nepatrí medzi krajiny s obzvlášť liberálnym prístupom k strelným zbraniam (a je to tak dobre). Tým skôr si musíme dať sakramentský pozor na to, komu štát zbraň pridelí, umožní nosiť ju, prípadne ju aj použiť. A nemusíme hovoriť rovno o zbraniach. Stačí spomenúť aj fyzický výcvik a možnosť použiť príslovečné "povolené chvaty a hmaty“.
Jednoducho povedané, štát materiálne i morálne vybavuje policajtov právom používať násilie. Je to však len preto, aby nám, ako to majú vo svojom hesle, pomáhali a chránili nás. Kedykoľvek sa tomuto heslu spreneveria, nasledovať by malo iba jedno jediné riešenie: odchod zo zboru. Násilie je príliš vážna vec na to, aby sa mohlo len tak z moci úradnej tolerovať.
Téma agresívnych policajtov by sa nemala zužovať iba na psychotesty. Práve tak ako na psychotesty nemožno zúžiť tému držania zbraní vo všeobecnosti: strelných zbraní by malo byť v spoločnosti čo možno najmenej, a až potom sa môžeme baviť o pravidlách ich držania a používania. Rovnako policajti majú byť najprv vychovávaní k tomu, že drvivá väčšina ľudí, s ktorými sa stýkajú, je slušná – a až potom môže nasledovať bitkársky či strelecký výcvik potrebný na stýkanie sa s neslušnou menšinou. Čím to je, že (aj) v Európe sú štáty, ktoré sú zo všetkých stránok vyspelejšie ako ten náš a v ktorých je aj nízka zločinnosť a slušní policajti (pomáhajúci a chrániaci)? Majú tam lepšie psychotesty? Alebo za to môže zloženie tamojšej pitnej vody?
Kdeže. Len sa tam neboja byť vo všetkom dôslední. Hodnoty a normy správania, ktoré považujú za správne, vyžadujú dlhodobo od seba na všetkých úrovniach. V polícii i mimo nej, pri tvorbe zákonov i pri ich dodržiavaní. Skrátka, nie sú zbabelí ako my.
Súvisiace články