Aký národný park?
Veterná víchrica z roku 2004 a následné premnoženie lykožrúta odhalili naplno stav ochrany prírody na Slovensku.
Problémom nebol vznik samotných kalamít, ale spôsob, ako sa s nimi zaobchádzalo. Napriek vysokému ochranárskemu štatútu územia národných parkov a zákonom zaručenej nadradenosti ochrany prírody, sa kalamity spracovali rovnakým spôsobom ako v hospodárskych lesoch, kde sa na ochranu prírody neprihliada. Už dva roky po tejto spúšti sa spracovalo vyše 90 percent rozlohy polomov, z nich veľká časť v území s piatym, teda najprísnejším stupňom ochrany.
Posledné nespracované miesta boli ochránené iba za cenu blokády a bezprecedentnej občianskej iniciatívy. Dodnes však zostávajú mnohým tŕňom v oku. Označujú ich ako príčinu premnoženia lykožrúta, poukazuje sa na zničenie ich prírodných hodnôt, ktorým sa údajne dalo zabrániť. Faktom zostáva, že tieto územia dodnes zotrvali v bezzásahovom režime a sú tak jedinou referenciou nerušeného postkalamitného vývoja rozsiahlych území u nás.
Je paradoxné, ako sa odporcovia nezasahovania vyhýbajú kritike vlastného postupu. Zatiaľ čo v prísne chránených územiach poukazujú pomaly na každý odumretý strom, devastované aktívne manažované plochy komentujú väčšinou len v súvislosti s množstvom vysadených stromčekov. Pritom, ak sa v Tatrách či v Nízkych Tatrách udiala ekologická katastrofa, tak práve na miestach, kde sa kalamita spracovala.
Celoplošným vyťažením polomov vznikli v národných parkoch holiny s nulovou ochranárskou hodnotou. Práve tu je opodstatnené hovoriť o strate biotopov, biodiverzity, oslabení ekosystémových služieb či o znížení atraktivity prostredia. Holé erodované svahy na Čertovici alebo trávnatým smlzom pokryté predhorie Tatier sú mĺkvym mementom tohto prístupu. Natíska sa otázka, čím sa u nás vlastne národný park odlišuje od nechráneného územia.
Práve bezzásahové rezervácie sú tým podstatným rozdielom. Bez nich by bol TANAP iba lacnou atrapou a dávno by stratil medzinárodný štatút národného parku. Prírodné procesy, ktoré v týchto územiach prebiehajú, sú ich neoddeliteľnou súčasťou a nevyhnutnou podmienkou na ich ochranu. V týchto územiach sú nespracované kalamity priestorom na ohromujúcu biodiverzitu, na obnovu lesa a adaptáciu lesných spoločenstiev na meniace sa podmienky.
Vplyvom vetra a lykožrúta došlo k zásadným zmenám v dynamike lesných spoločenstiev, sprievodným javom je nárast rôznorodosti a spustenie ozdravných procesov v ekosystémoch. Na mieste smrekových monokultúr sa obnovil zmiešaný les. Z kalamity profituje enormné množstvo chránených a ohrozených druhov, Tichá a Kôprová dolina sú napríklad jediným územím na Slovensku, kde rastie veľkosť populácie hlucháňa.
V roku 2013 zverejnila Európska komisia smernicu o divočine. Tento strategický dokument ochrany prírody zdôrazňuje centrálnu úlohu prírodných procesov v manažmente chránených území, pričom divočinu definuje ako územie s vylúčením ľudského exploatačného využitia a zasahovania! Dôraz sa kladie na integritu funkcií ekosystémov nadradenú nad požiadavky konkrétnych druhov. Kľúčovou úlohou divočiny je podpora biodiverzity, poskytovanie ekosystémových služieb a rozvoj regiónov.
V blízkej budúcnosti môžeme očakávať vznik rozsiahlych bezzásahových území ako súčasť európskej stratégie ochrany prírody. S potešením možno konštatovať, že Slovensko patrí už dnes do elitnej skupiny európskych štátov, ktorá má na takúto ochranu prírody vytvorené legislatívne predpoklady, ba čo viac, reálne chránené územia.