Trápna diskusia
Keď pred štyrmi rokmi prijímala vtedy ešte dzurindovská SDKÚ svoju „Generálnu líniu 2010 až 2014“, človek by si mohol myslieť, že Robert Fico je prinajmenej podkarpatský bin Ládin.
O čo menej sa v dokumente Generálnej línie hovorilo o zámeroch SDKÚ, o to viac sa tam spomínali zločiny Fica, pričom jeho meno sa tam vyskytovalo aspoň raz na každé tri riadky…
Všeličo sa odvtedy zmenilo, no dozaista nič zásadné vo vzťahu Smeru a veľkej časti opozície. Stačí si pripomenúť, v akom duchu sa niesla nedávna parlamentná diskusia o kauze piešťanského nákupu CT. Keď sa teda dnes niektorí politológovia a novinári obradne pohoršujú a meštiacky krčia nosmi nad tým, koľko priestoru venoval Fico na sneme Smeru „opozičnej politike nenávisti“, ukazujú slabú pamäť alebo selektívnu slepotu. Takto trápne vyzerá politická diskusia v našom štáte prakticky odjakživa: nejaký súboj myšlienok v nej možno hľadať asi natoľko úspešne ako v „diskusii“ slovanistických a trnavských futbalových fanúšikov. Namiesto toho sa z oboch strán hádže epitetami a cieľom nie je premôcť toho druhého argumentmi, ale ponížiť ho.
Človek, ktorý sa na politiku odmieta pozerať krvavými očami, vidí aj dôsledky. Tak napríklad hulákanie z poslaneckých lavíc o „čvarge“ a „hajzľoch“ nevyvolalo žiadne okamžité povstanie ľudového hnevu proti Smeru, ako si to azda maľovali predstavitelia SaS. Naopak, iba čo pomohli Pavlovi Paškovi robiť zo seba obeť politického atentátu. Namiesto toho, aby sa stiahol s hanbou, stiahol sa div nie ako hrdina.
Predsedovi vlády a Smeru takáto trápna politická „diskusia“ zasa pomáha odkláňať pozornosť napríklad od faktu, ktorý bije do očí aj v súvislosti s kauzou CT. Vo svojej druhej vláde sa Smer naozaj viacej snaží vyvodiť z veľkých káuz nejaké dôsledky, nemá však predstavu o tom, ako im zabrániť už vopred. Také kauzy potom vlastne nie sú porušením slušných pravidiel hry, ale výsledkom ich neexistencie.
Trápna úroveň politickej diskusie umožňuje, aby sa u nás za ľavičiara považoval kadejaký ctiteľ Jozefa Tisa – stačí, keď hlasoval za ľavicový Zákonník práce. Umožňuje, aby si v Smere mnohí mysleli, že keď štát prevezme kontrolu nad energetikou, nebudú sa už musieť zaoberať ľudskými právami. Že keď prijmú sociálny balíček, nemusia ich už trápiť menšiny. Že keď na slávnostnom sneme k 15. výročiu založenia ich strany predseda päťdesiatkrát zopakuje, že Smer je štandardnou sociálnou demokraciou – tak že je to skrátka tak.
Opozícia je v takom štádiu rozkladu a atomizácie, že si naozaj ťažko predstaviť, či to môže byť ešte i horšie. To, že Smer je momentálne jedinou zárukou politickej stability na Slovensku, je jednoducho fakt. Bez ohľadu na to, že Smer samotný na tom nemá žiadnu mimoriadnu zásluhu. O to väčšia je však jeho zodpovednosť. Najhoršie je, že práve (aj) tá trápna úroveň politickej diskusie umožňuje, aby naši politici všetkých farieb pred zodpovednosťou úspešne unikali. Odjakživa.