Keď sa chce...
Mrhanie verejnými zdrojmi má rôzne podoby. Drahé autá, v ktorých sa vozia štátni úradníci, sú však najviditeľnejším prejavom zneužívania moci, a preto mnohých ľudí tak iritujú.
Pre štyrmi rokmi, keď sa rodila predvolebná stratégia vtedy ešte mimoparlamentnej SaS, si tento fakt uvedomili aj jej lídri a s touto témou vyrukovali do boja o parlament.
V referende iniciovanom SaS, ktoré bolo skôr poslednou bodkou za kampaňou tejto strany, na otázku, či občania súhlasia s tým, aby orgány verejnej moci mohli obstarávať služobné autá s cenou maximálne 40-tisíc eur, hlasovalo až 88,84 percenta za. Referendum z 18. septembra 2010 bolo síce neplatné, ale otvorila sa nová téma.
Keď v lete v parlamente prebehla diskusia o tom, že podnikatelia si v daňovom priznaní nebudú môcť odpísať celú sumu, ale len 48-tisíc eur z ceny auta, objavila sa úvaha, že podobný strop by mal platiť aj pre nákup áut pre štátnu a verejnú správu.
Chvíľu to vyzeralo, že vskutku racionálna iniciatíva opozičného poslanca zostane len osamelým volaním na púšti. Stačila však jedna kauza košického papaláša a veci, ktoré ešte včera možné neboli, zrazu možné sú. Aj keď v tomto prípade neplatí to známe, že keď sa chce, tak sa dá, ale skôr, že keď sa veci trochu postrčia, tak sa dosiahne želaný výsledok, podstatné je, že štátni úradníci sa už nebudú môcť rozvážať mirnix-dirnix na autách podľa vlastnej ľubovôle.